S počítačom dnes pracuje takmer každý a dokáže si predstaviť, čo všetko sa na ňom dá robiť. Málokto ale detailne rozumie tomu, ako to počítač robí. A podobne je to aj so živými vírusmi.
Počítačom je de facto každé elektronické zariadenie ovládajúce sa nejakými programmi, napríklad mobilné telefóny, moderné autá. Je to problematika, ktorá je v podstate skoro na začiatku svojho vývoja a bude sa týkať skutočne každého človeka. Ľudia vedú už dlho dramatický boj proti vírusom. Vojenská analógia je celkom na mieste. Pri poslednej svetovej pandémii chrípky v rokoch 1918 až 1919 zahynulo 100 miliónov ľudí, viac ako v vtedy končiaca svetová vojna.
Biologické vírusy sú vnútrobunkové parazity, ktoré využívajú genetickú informáciu buniek k svojmu prospechu, v bunke sa rozmnožujú a vyvíjajú. Nemajú bunkovú štruktúru a nedokážu dlho prežiť bez hostiteľa. Mimo živé bunky nie sú o nič viac než informácie, kus jadrovej kyseliny v bielkovinovej obálke. Aj keby bol vírus HIV jedného dňa zničený a vymazaný z povrchu zeme, bolo by stále ešte možné napísať chemickú sekvenciu, prostredníctvom ktorej by sa znovu vytvoril - bol by to sled písmen o trochu dlhší ako tento článok.
Pojem počítačové vírusy bol zavedený v roku 1983, je to krátky úsek počítačového programu, ktorý sa dokáže sám šíriť bez vedomia používateľa, pokiaľ je aktivovaný. Pre množenie sa vkladá (niekedy upravene) do iných spustiteľných súborov či dokumentov. Takýto program sa teda chová obdobne ako biologický vírus, ktorý sa šíri vkladaním svojho kódu do živých buniek. Napadnuté programy sa miesto vlastnej funkcie venujú replikácii vírusu a podľa miery zlomyseľnosti svojho autora páchajú aj inú neplechu.
Medzi dvoma počítačmi sa môže preniesť jedine prenesením celého hostiteľa (súboru) trebárs na cédečku alebo je poslaný e-mailom. Počítačové vírusy nedostali svoje meno náhodou. Ich biologické náprotivky sú vlastne tiež informácie, v ktorých sa uchováva návod, ako množiť seba samého. Líšia sa len v spôsobe kódovania. Zatiaľ čo niektoré počítačové vírusy môžu byť cielene ničivé (napríklad môžu zmazať súbory na disku, sformátovať harddisk, poškodiť FAT tabuľky), mnoho iných je relatívne neškodných alebo iba obťažujúcich - výpis nejakého smiešneho textu, nejdú písať háčiky a podobne.
Najdôležitejším negatívnym dôsledkom šírenia vírusov je však samotný fakt ich reprodukcie, ktorá zaťažuje počítačové systémy a plytvá ich zdrojmi.
Latentná fáza - z tohto spôsobu napádania hostiteľa si zrejme vzali príklad aj niektoré elektronické vírusy, ktoré sa iba šíria po čo najväčšom počte počítačov, snažia sa byť čo najviac nenápadné a potom na jeden určitý podnet, napríklad v určitý dátum alebo po nakazení určitého počtu iných hostiteľov, spustia danú operáciu (napríklad odoslanie hesiel na jednu adresu).
Pre šírenie vírusov sú priaznivé monokultúry. Tak ako obilné polia môže vážne poškodiť choroba skôr než zmiešanú lúku, tak aj rovnaké operačné systémy môžu byť napadnuté oveľa ľahšie. Počítačové a živé vírusy sú dosť príbuzní špecialisti - napadajú len vybrané druhy súborov/buniek. Počítačový vírus si svoje obete vyberá podľa prípony (exe, dll a podobne), jeho živý náprotivok si budúceho hostiteľa doslova ohmatáva a do ich cytoplazmy vstupuje za pomoci membránových receptorov.
Na tie sa viaže molekulárnymi štruktúrami vo svojej stene. Ak danej bunke príslušný receptor chýba, vírus sa nemá čoho "chytiť" a k infekcii nedôjde.
V dnešnom svete sa všetko zrýchľuje. Rýchlosť sa vo vírusovom svete stáva veľmi zásadnou. Svet sa desí nebezpečných vírusov (SARS, Ebola, vtáčia chrípka). Vďaka leteckej a medzinárodnej doprave je reálna možnosť rýchleho rozšírenia chorôb po celom svete. V Severnej Amerike uschli celé lesy pôvodných gaštanov, ktoré sa nevedeli brániť zanesenej nákaze z Ázie. Rovnako tak e-mail a internet slúži k rýchlemu šíreniu počítačových vírusov.
Niekto v Číne napíše vírus a za hodinu ho môže mať takmer celý svet. Zatiaľ čo predtým sa muselo čakať, až si užívatelia odovzdajú súbory na diskete a široké rozšírenie bolo takmer nereálne. Často sa objavuje názor: "Ešteže ten vírus (počítačový) nebol deštruktívny, to by bolo o poznanie horšie." Tu je ale na mieste analógia s bežnými vírusmi ktoré napádajú ľudí. Aby choroba bola čo najrozšírenejšia, nesmie napadnutého človeka hneď skoliť.
Pre vírus, ktorý sa chce čo najviac rozšíriť, je ideálna vysoká nákazlivosť a dlhá inkubačná doba - než stihnete zaregistrovať nejaké príznaky, už ste medzitým nakazili veľa ďalších ľudí. Úspešná je chrípka, ktorá je veľmi nákazlivá, ale spočiatku sa maskuje za obyčajné prechladnutie. Úplne tiež nezablokuje svojho nositeľa, ktorý sa dokáže pohybovať a rozširuje vírus ďalej. Rovnako tak napácha počítačový vírus najviac škôd vtedy, keď pôsobí dlho skryto a plazivo.
Keď je objavený, okamžite sa doplní jeho kód do antivírusového programu a je z počítačov odstránený.
Na rozdiel od živých sa počítačové vírusy samy nevyvíjajú. Môže medzi nimi prebiehať niečo na spôsob prirodzeného výberu. Skrývajú sa pred antivírusovým softvérom a tiež sa niekedy mažú navzájom, takže sa v čase mení ich relatívne zastúpenie. Problém je však v tom, že tieto počítačové vírusy sa iba replikujú. Ich kód nemutuje, nemôže prebiehať prírodný výber medzi zmutovanou a pôvodnou formou. Mutujú len v tom zmysle, že niekto použije jeden kód k tvorbe iného kódu, urobí drobnú zmenu a podobne.
Využívanie častí už raz použitých vírusov potom dáva relatívne jednoduchými úpravami vzniknúť ďalším a ďalším škodlivým kódom. Avšak z hľadiska antivírusovej bezpečnosti je takého "skladanie" vírusov ešte celkom priaznivé, pretože neprináša žiadne nové nepríjemné prekvapenie. O evolúcii živých vírusov oproti tomu nikto nepochybuje. Napríklad hystéria okolo vtáčej chrípky je strach z toho, že sa vyvinie nový nebezpečný vírus skombinovaním ľudského a vtáčieho vírusu chrípky.
Mikróbov a vírusov existujú obrovské populácie. Niektoré mikróby vlastnia gén, ktorý zvyšuje ich premenlivosť, čo im dovoľuje mutovať a meniť sa v reakcii na rôzne vplyvy ich okolí. Takzvaným "plazmidovým prenosom" sú navyše mikróby schopné si medzi sebou vymieňať údaje o biologických novinkách, vrátane odolnosti voči antibiotikám.
Príčinou rýchlej evolúcie mikróbov je ich takmer nepredstaviteľný počet. Deň čo deň striedajú miliardové populácie mikróbov svojich hostiteľov a stretávajú sa s antibiotikami, protilátkami, suchom a ďalšími prirodzenými rizikami, na ktoré môže ich genetický vývoj reagovať. Jednoduché porovnanie tempa vývoja mikróbov a ich mnohobunkových hostiteľov dáva mikróbom obrovský náskok. Jeden rok v živote mikróbov tak ľahko môže znamenať to isté ako celé obdobie evolúcie cicavcov.
Pokiaľ by hlavné hľadisko vývoja živých vírusov smerovalo len k zvýšeniu nákazlivosti a zhubnosti, väčšie druhy by takúto vražednú konkurenciu nemohli za žiadnych okolností prežiť. Avšak v takom prípade by pochopiteľne neprežili ani vírusy, ktoré sú závislé na ostatných druhoch.
Napriek tomu, že sa vírusy obvykle nesnažia vystupňovať svoju nákazlivosť na maximum, je celá medicína zameraná len na hľadisko nákazlivosti a potlačenie akútneho ochorenia. V podstate vôbec sa nevenuje vírusom, ktoré v našom organizme sú a akútne "nič nerobia". To sú takzvané infekčné ložiská, ktoré nás riadia a menia naše správanie. S takými si zatiaľ dokáže poradiť iba detoxikácia.
Slovo "vírus" pôvodne znamenalo "jed", viacmenej koncom 19. storočia sa stalo synonymom pre termín "mikrób". Postupne sa ukázovalo, že niektoré mikroorganizmy sú trochu zvláštne v tom, že sa nezachytia na mikrobiologickom site tak, ako to robia baktérie. Postupne sa objavovali ďalšie a ďalšie príklady takýchto mikroorganizmov a v roku 1928 vyšiel prvý prehľad všetkých známych vírusov, nazvaný Filterable Viruses, teda "filtrované vírusy". Až postupne bol prívlastok "filtrované" vypustený a slovo vírus získalo ten význam, ako ho chápeme dnes.
Nebojte sa a zoznamujte sa online. Naša internetová zoznamka, kde sa môžete dohodnúť na rande po celej Slovenskej republike je dobre chránená.
[ivi]