Žena muža biť (ne)môže?

Chudák ženská, ktorú manžel tyran mláti, psychicky deptá a odstriháva od rodiny a priateľov. Takýto nám väčšinou naskočí obrázok, keď sa hovorí o domácom násilí. Len málo sa vie, že úloha obete a násilníka môžu byť aj obrátené. Že aj žena je schopná muža zfackať, skopať, vziať na neho nôž alebo rozpálenú žehličku. A muži často od hanby ani nemrknú.

Príklad domáceho násilia, ako ho možno nepoznáte

Predstavte si taký model. Už počas prvého roku ich vzťahu si "Marek" všímal, že je jeho priateľka veľmi žiarlivá a snaží sa ho kontrolovať. Pripisoval to však jej prirodzenému temperamentu a vlastne mu to aj lichotilo. Po roku a pol sa im narodil syn, lenže rodinná idylka trvala len dva mesiace. Potom sa, v tom čase už manželka, začala k Markovi správať agresívne. Začalo to nenápadne, kedy sa ho snažila odstrihnúť od jeho rodiny a priateľov, chcela, aby prerušil všetky sociálne kontakty.

Neustále mu robila scény, bola mu schopná rozdupať gitaru, vyhodiť mobil z balkóna, rozbiť počítač. Potom ho začala fackovať, kopať, ťahať za vlasy a biť päsťami do tváre, a to aj vo chvíľach, kedy mal v náručí ich syna. Manželka sa na Marka vrhala s takou intenzitou, že si potom chladila napuchnuté prsty v ľadovej vode. A Marek, ktorý dúfal, že sa situácia upokojí a partnerka sa začne liečiť, podľa svojich slov "robil hrdinu" a tvrdil, že ho začervenaná tvár "vôbec nebolí".

Lenže žena po dvoch návštevách u psychológa odmietala v terapii pokračovať s tým, že jej to nič nedáva. V domácnosti panovalo večné napätie, akýkoľvek Marekov krok alebo slovo sa mohlo stať zámienkou k výbuchu šialeného hnevu. Prišiel z práce a začal výsluch. Čo robil, išiel z práce hneď domov, s kým hovoril, o čom sa bavili? A už to išlo. Tieto každodenné výstupy často končili fyzickým útokom.

Od strachu k apatii

Nakoniec ho strach, aby zase nespustil ďalšiu vlnu agresivity, dohnal k totálnej apatii kedy už radšej nikam nechodil, kontakt s rodinou obmedzil na minimum a doma nič nehovoril. Potom ho manželka začala napádať s nožom v ruke. Ohrozovala ho s ním, ale nikdy nebodla. Vedela, že to by bol jasný dôkaz o jej správaní pre políciu, súdy aj sociálku. Že by mu tým vlastne pomohla. Takže si dávala veľký pozor, aby na nej jej agresivita nezanechala žiadne jasné stopy.

Keď na neho vzala nôž tretíkrát, mal zrovna v náručí spiaceho syna. Vybehol na chodbu a snažil sa dozvonit na susedov, zatiaľ čo manželka okolo neho šermovala kuchynským nožom. Syna krik prebudil, pozrel sa na matku - a tá sa začala smiať. A dieťa sa k nej pridalo. Markovi prišiel ten okamih tak absurdný a zvrátený, že sa rozhodol od manželky odísť. A to napriek tomu, že vedel, že sa bude snažiť zamedziť kontaktu so synom.

Ale čo by v ňom takýmto spolužitím vypestovali? Čo by z neho vyrástlo? To už bude pre neho lepšie, keď bude len s jedným z rodičov, ale v pokoji ako toto.

Rodinné zaťaženie

Vedľa patologických vzorcov správania zažitých z detstva sa ako ďalší faktor, ktorý zvyšuje pravdepodobnosť, že sa z milujúcej ženy časom vykľuje tyranka, udáva veľký vekový rozdiel medzi partnermi (žena výrazne mladšia než muž). A tiež keď partnerka zostáva v domácnosti a muž nosí nižšie alebo priemernú výplatu. Prípady, s ktorými sa v praxi stretávajú policajní psychológovia, to vraj nepotvrdzujú.

V úlohe agresoriek sa stretávajú so ženami s rôznymi schopnosťami. Považujú ataky, šikanovanie a terorizovanie za normálny spôsob zaobchádzania s partnerom. Inou variantou sú zdatné manipulátorky. Zo štatistík a výskumov vyplýva, že domáce agresorky sa dopúšťajú skôr ľahších foriem fyzického násilia v kombinácii s psychickým deptáním a ponižovaním. Ale nájdu sa aj tyranky, ktoré si mierou násilia nepriradia so svojimi mužskými partnermi.

Spomínajú aj na takéto prípady týraných mužov, ktorým ženy priložili na chrbát rozpálenú žehličku, v inom prípade muža prebodla nožom, pretože sa rozhodol ísť na políciu oznámiť, že ho týra. Inokedy ženy roztrihávajú partnerovi všetko oblečenie či po ňom hádžu rôzne predmety, napríklad aj sekeru. Vybavujú si aj taký prípad, kedy žena hodila po partnerovi ťažkú vázu, netrafila sa, ale poškodila stenu spálne. So slovami, že sa v takejto spálni nedá ani spať, prinútila manžela, aby o polnoci dieru zasádroval.

A máte dôkaz?

Paradoxne práve fakt, že sa často jedná o psychické týranie a ľahšie formy fyzického násilia, ktoré nezanecháva viditeľné stopy, sa muži len ťažko dovolávajú pomoci úradov. U polície, súdov, na sociálke ale aj v ordinácii psychiatra sú potrebné dôkazy, ktoré dosvedčia, že sa v rodine skutočne odohráva domáce násilie. A ktoré jasne preukážu, kto je obeť a kto agresor. A to môže byť v prípade rafinovaného násilia celkom oriešok.

Manželka Marka bola sofistikovaný agresor, dávala si pozor, aby jej násilie na manželovi nezanechalo preukázateľné stopy a aby svoju agresivitu neprejavovala na verejnosti. To hrala úlohu dobrej, milujúcej manželky a sociálne pracovníčky si omotala okolo prsta a zúfalo im plakala v náručí. Kvôli tomu, že nemal pre svoje tvrdenia o jej agresivite jasné dôkazy, bolo skoro nemožné ju dokázať.

A to bol veľký problém. Nebol extrémnym prípadom, takže si ho nechali v azylovom dome so synom 2x prespať, ale viac mu pomôcť nemohli. Keď volal políciu tretíkrát, už sa im ani veľmi nechcelo jazdiť, nevedeli si s nimi rady. Kým nemá obeť dôkazy ako podliatiny, bodné alebo rezné rany, teda do chvíle, keď sa jej niečo závažného nestane, domáha sa pomoci veľmi ťažko. A tak sa ľudia prepadajú hlbšie do beznádeje a zúfalstva. Pritom fyzické násilie možno oveľa lepšie ustáť. Strašné a ubíjajúce je psychické týranie.

Zlé spolužitie môže mať veľa podôb, domáce násilie je len jednou z nich. Iné podoby narušených vzťahov možno napríklad riešiť v poradniach psychológov špecializovaných na partnerské spolužitie. Lenže psychológa Markova manželka po dvoch sedeniach odmietla, nepomohla ani meditácia. Na psychiatrii sa k nim vyjadrili, že keď sa nejedná o bezprostredné ohrozenie života, musia si počkať tri mesiace na riadny termín konzultácie.

V jednom sa odborníci zhodujú: jediným riešením bezvýchodiskovej situácie je od tyrana odísť. Na Slovensko síce už doputoval trend zo severských krajín - psychologicko - terapeutická práca s agresorom, ale nie je zakotvená v zákonoch, takže ju nemožno úradne nariadiť. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí do poradní prichádzajú dobrovoľne. Do programu dochádzajú ako muži, tak ženy. Avšak cieľom nie je nevyhnutne zachovanie súčasného vzťahu alebo rodiny, ak sú vzťahy už veľmi narušené, ale aby sa človek naučil zvládať svoj hnev a agresívne správanie.

A čo na to deti?

Pravdepodobnosť, že deti vyrastajúce v takej atmosfére, nebudú v dospelosti samy schopné mať vyrovnaný, zdravý vzťah, je vysoká. Akékoľvek, i psychické, násilie, ktoré sa v rodine odohráva, má vždy na deti vplyv. Tie preberajú vzorce správania od svojich rodičov. Potom sa môže stať, že ich správanie nesie znaky násilia, alebo sa naopak uchyľujú k obetnému správania. Dieťa sa stáva tolerantnejšie k násilným prejavom.

Začne ich brať ako normu a nevie, ako vo vypätých situáciách reagovať inak. Aj preto je dôležité, aby s dieťaťom, ktoré žije v domácom násilí, pracoval odborník. Psychologická starostlivosť môže výrazne prispieť k tomu, aby dopad násilia v rodine bol na dieťa čo možno najmenší.

Čo hovoria čísla?

Z oficiálnych štatistík sa toho príliš o partnerskom násilí na mužoch nedozvieme. Ročne vyšetruje Polícia SR okolo 500 prípadov týrania, teda závažného domáceho násilia. V minulom roku asistovala u 1316 prípadov takzvaného vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia, čo je situácia, kedy polícia vyvedie násilníka a uloží mu desaťdňový zákaz sa v byte a okolí vyskytovať. V drvivej väčšine týchto oficiálnych prípadov sú však obeťami ženy a muži sú v úlohe násilníka.

V 3% závažných prípadov sú páchateľky ženy. Domáce násilie všeobecne sa odohráva tak povediac za zatvorenými dverami a jeho obete ho často neohlásia. Obete - muži sú navyše vo dvojitej pasci, uväznení za "dvojitými dvermi". Okrem toho, že sa násilie na nich odohráva v súkromí domova, hrajú proti nim aj spoločenské stereotypy. Tie nám vtĺkajú do hlavy, že ženy sú nežné, slabšie pohlavie, muži páni tvorstva a ten, ktorý si doma nevie urobiť poriadok, je podpapučou.

Preto muži - obete násilia vyhľadávajú pomoc len zriedkavo. Vnímajú to ako prejav slabosti, ktorá sa s mužskou rolou nezlučuje. Koľko je v skutočnosti prípadov partnerského násilia, kde obeťou je muž, možno ťažko odhadnúť, a teda nie je možné sledovať, či prípadov pribúda. To ale neznamená, že sú muži týraní výnimočne, naopak. Ale málokedy sa obracajú o pomoc a majú snahu problém riešiť. V prípade partnerského násilia, ktorého terčom je muž, sa preto hovorí o vysoko skrytom násilí.

Aj z toho dôvodu je podľa sudcov nutná osveta. Pre obete násilia je prejavom silnej osobnosti.

Nemali by ste preto teda zotrvávať vo vzťahu, ktorý vám nič pozitívne neprináša, pretože svoj život žijete len raz a mali by ste si ho poriadne užiť. Ak ste stále bez partnera, skúste sa zoznámiť napríklad pomocou vedeckého zoznamovacieho dotazníku, či už ste z Prešova, Žiliny alebo napríklad z Bratislavy.

[ivi]