Obliekli by ste si prvé plavky?

V celku, dvojdielne, hore bez, jednofarebné, strakaté, priehľadné, zvodné, miniatúrne aj zakrývajúce nedokonalosti postavy. Každý rok nás ich výber pekne potrápi. Odkedy ich vlastne nosíme? Prejdite sa históriu a uvidíte, že cesta k dnešnému kúpaciemu úboru bola pestrá, ale tŕnistá.

Jedného horúceho augustového dňa roku 1824 sa Františka I., manželka Karla Ferdinanda Bourbonského, rozhodla schladiť svoje unavené telo v mori. Do vody vstúpila v ťažkých šatách a v sprievode lekára, vyzbrojená klobúkom, dáždnikom a rukavicami. Na nohách mala pančuchy a lakové poltopánky. Františka však nebola prvou šľachtičnou, ktorá sa odhodlala na kúpeľ. V roku 1812 sa na rovnakom mieste, vo francúzskom Dieppe, podrobila liečebnej kúre morskou vodou matka budúceho cisára Napoleona III., Holandská kráľovná Hortenzia de Beaijarnais.

Tá sa zverila svojmu do náručia mora vo vlnenom kompletu čokoládovej farby, ktorý tvorila tunika a nohavice spadajúce až na zem. Kým kráľovnú viedli ku kúpeľu iba zdravotné dôvody, vojvodkyňa Maria Carolina di Berry, aj keď viac zahalená než vyzlečená, sa o niekoľko rokov neskôr vnorila do vĺn oceánu už rýdzo za účelom zábavy. Tým tiež začala novú éru, ktorá dodnes neskončila - postupného návratu k prírode, zmierenie s morom a znovuobjavenie ľudského tela, predovšetkým ženského. Proces, ktorý sa zároveň so zmenami v spoločenskom správaní odráža aj vo vývoji kúpacích úborov.

Kto sa kúpe, je nemravník!

Antickí Rimania neboli zďaleka tak prudérni ako neskôr stredoveká Európa. Vilu v sicílskom Piazza Armerina dodnes zdobia mozaiky z tretieho storočia pred Kristom, na ktorých je vyobrazených asi tucet žien oblečených do skromného odevu z pásov cez prsia a boky, nápadne pripomínajúcimi dnešné bikiny. S príchodom kresťanstva sa však kúpanie takmer vytratilo. Kúpele zaváňali hriechom, pretože nútili ženy aj mužov venovať sa svojmu telu. Cirkev mala čiastočne pravdu, verejné kúpele v stredoveku skutočne bývali často skryté nevestince.

Až v 18. storočí, keď anglický lekár Richard Russel opísal vo svojej knihe liečebné účinky morskej vody a prímorskej klímy, sa ľudia začali zase o kúpanie zaujímať. Ale vo všetkej počestnosti. Nikto nesmel vidieť, ako sa dáma či pán ponára do vĺn. V morských kúpeľoch sa objavili "kúpacie vozne", ktoré kone pritiahli prakticky až do vody. V krytých vozňoch sa ľudia prezliekli do kúpacích oblekov a odtiaľ vstupovali do mora po schodíkoch. Aj tie mali striešku, aby nikto nemohol uvidieť nič poburujúceho. A to dámy nosili košele a dlhé sukne s olovkami - čo keby vlny chceli odhaliť ich nohy!

Kúpanie začalo byť naozaj moderné až od druhej polovice devätnásteho storočia. Anglická kráľovná Viktória jazdievala od roku 1846 pravidelne každé leto na ostrov Wight pri južnom pobreží Veľkej Británie. Spoločne so svojím sprievodom vstupovala do vĺn Atlantického oceánu tak, ako to diktovala vtedajšia móda a mravy: v šatách siahajúcich pod kolená, prepásaných v páse, širokých vlnených nohaviciach a samozrejme v pančuchách, v topánkach a s kúpacou čiapkou na hlave.

Muži sa kúpali spočiatku nahí. S postupom času sa však pláž stávala čím ďalej tým viac miestom spoločenského života, a tak sa páni museli obliecť. Už koncom storočia však objavili výhody priliehavých jednodielnych plaviek s trojštvrťovými rukávmi a dlhými nohavicami. Umožňovali im voľný pohyb a zviditeľňovali svalnaté telá, samozrejme len u tých, ktorí sa mohli chváliť mužnými proporciami. Aj ženy sa ale dočkali prvej príjemnej zmeny. Najprv sa skrátila a zúžila vrchná sukne, na prelome storočia sa skrátili ku kolenám aj nohavice, ktoré sa nosievali pod sukňou plaveckého úboru.

Prapramiss mokré tričko

Naše prababičky z počiatku dvadsiateho storočia ešte zďaleka nemohli ukazovať zo svojho tela toľko, čo je pre dnešnú spoločnosť bežnou normou. Aspoň zdanlivo. V roku 1904 začal slávny parížsky návrhár Poiret éru bez korzetu a nič už tak nebránilo priamemu dotyku kože a odevu. Prevažne vlnené kúpacie úbory sa pri kúpeli nasiakli vodou a na pláži potom ukázali prakticky každý detail tela. V prvých rokoch minulého storočia sa pláže začínajú konečne zapĺňať aj odvážnejšími farbami, moderný je hlavne námornícky štýl. Tiež topánky do vody strácajú na váhe a sú performované, aby nimi lepšie pretekala voda.

Pripevňujú sa väčšinou dlhými šnúrami okolo členkov. Konečne sa prestávajú nosiť pančuchy! Najnovšie módne línie "Impero" prichádza s jednodielnymi modelmi bez švov v páse. Plážová móda konečne zaujala svoje miesto aj na stránkach časopisov. Liberalizácia spoločenských spôsobov pri mori však bola pomalá a nie všade rovnaká. Napríklad v Nemecku sa ženy museli pri vode haliť do kúpacích plášťov siahajúcich až po členky. Muži v Argentíne zase museli podľa zákona nosiť tielka minimálne ku kolenám.

V roku 1906 si osobitné miesto v histórii plaveckých úborov vydobyla austrálska plavkyňa Annette Kellerman. V priebehu svojho vystúpenia v Spojených štátoch sa na verejnosti objavila v jednoducho strihaných jednodielnych a veľmi funkčných plavách, ktoré odhaľovali stehná. Bola okamžite zatknutá, sudca ale nakoniec uznal, že pre pohyb vo vode je naozaj treba menej látky.

Vápenky vyšli z módy

Dvadsiate roky so sebou prinášajú "revolúciu Chanel". Módna návrhárka Coco Chanel ukázala všetkým, že muži aj ženy sú krajší opálení. Sama síce nosila neustále rukavice, ale len preto, že belostná pleť rúk jasne dokazovala, že ich majiteľka nemá nič spoločné s manuálnou prácou. V každom prípade s ňou končí éra slnečníkov, pančúch a topánok do vody. Žena pri mori tak, ako ju predstavila Coco, nosia krátke šortky a dlhé tielko, paže aj ramená má odhalené, hlboký výstrih. Pre roky tridsiate sú typické športové plavky pánskeho strihu, dlhé tmavé tričká a šortky s opaskom.

Prvýkrát sa tiež jasne vydeľujú opalovačky, ktoré sú naopak vo svetlých farbách a z jemnejších a ľahších materiálov, ako napríklad taft alebo hodvábu. Veľkou módou sa stal "pásik Valaguzza", sofistikovaný doplnok všetkých vtedajších dám. Magický vlnený opasok so zvláštnou sponou pojal najdôležitejšie kúsky ženskej toalety, ako napríklad zrkadlo, rúž a púder, prípadne aj krabičku cigariet, a umožňoval tak dámam zvýrazňovať ich krásu aj uprostred piesočných dún.

O blahodarných účinkoch slnečného žiarenia už nie je pochýb, čo sa prejavuje aj na pomalom, ale neustálom úbytku látky na kúpacích úboroch. Výstrihy sa prehlbujú a v roku 1932 dochádza aj k definitívnemu oddeleniu spodného a vrchného dielu plaviek. Na plážach sa objavuje stále viac mužov "hore bez". Slnko uberá rok čo rok ďalšie centimetre. Napriek tomu Talianka Marta Abba spôsobila v roku 1932 ešte obrovský škandál, keď sa na pláži v Castiglioncello objavila v príliš odvážnom dvojdielnom kompletu.

Až od roku 1937 sa opalovačka z elastického hodvábu v podobe šortiek a podprsenky stáva viac ako len módnym výstrelkom pre odvážne. Plavky sa pomaly stávajú prostriedkom k tomu, ako niektoré strategické miesta na tele skôr zdôrazniť než zakryť. Bikiny majú vypchaté podprsenky a nohavičky uviazané okolo bokov na uzol, často ich zdobia vyšívanie, korálky alebo háčkované ozdoby. Konečne aj muži uberajú na dĺžke a redukujú rozmery svojich plaviek iba na nevyhnutné minimum.

Ukážte všetko, čo máte!

V čase, keď sa deti kvetín preháňajú po plážach nahé, prináša anglický kaderník a návrhár Vidal Sassoon prvý topless. Nohavičky s trakmi kompletne odhalili poprsie. Výsledok nebol príliš elegantný, nápad ale zaujal. Stačilo už len zložiť posledné zvyšky vrchnej časti plaviek a zrodili sa monokiny. Písal sa rok 1964. Preslávený milánsky návrhár Elio Fiorucci pridal šnúrky, ubral látku a celý výtvor doplnil priesvitnou šatkou okolo pása a obrovskými náušnicami z umelej hmoty. V roku 1974 uzreli sveto sveta nohavičky tangá, trojuholník látky spojený tenkými šnúrkami, ktoré nechávajú úplne odkrytý zadok.

Taliansky návrhár Carlo Fiaccardi vlastne len okopíroval nápad, ktorý videl na pláži v Brazílii. Ako prvý s ním údajne prišla dcéra talianskych imigrantov Rosa Di Primo. Aby na seba upútala pozornosť pri jednej plážovej oslave, zostrihala svoje bikiny do čo najmenších rozmerov. Popularita, ktorú si tým získala, ju vraj zaskočila natoľko, že vzápätí vstúpila do kláštora a stala sa mníškou.

Svetovú slávu si tangá získali potom, čo ich známy výrobca spodnej bielizne Frederick Mellinger vystavil v roku 1981 na pultoch svojho butiku na Piatej avenue v New Yorku. Odvtedy letia tangá dodnes, aj keď nie každá žena si ich môže dovoliť, a to nie z dôvodov ekonomických. Ale tie, ktoré matka príroda vybavila správne tvarovanými príslušnými partiami, môžu vďaka Rose ľahšie privádzať k šialenstvu manželov či kolegov z práce alebo len tak pre zábavu loviť opálených svalovcov na pláži.

• Vedeli ste, že bikiny boli tak škandalózny odev, že ich autor, Louis Réard, nemohol nájsť modelku, ktorá by ich bola ochotná predviesť, a tak musel najať exotickú tanečnicu z parížskeho kasína Micheline BERNADINE, ktorá sa razom stala hviezdou? Bikiny spôsobili takú senzáciu, že ich v roku 1951 puritánska spoločnosť dokonca zakázala. A neprestávali vyvolávať pohoršenie ani po rokoch: ešte v roku 1977 ich v Rumunsku zakázal diktátorský režim Nicolae Ceausescu.

Nemáte partnera, s ktorým by ste mohli vyraziť na dovolenku a ukázali svoje plavky? Zaregistrujte sa na zoznamke a nájdite si k sebe druhú polovičku.

[ivi]