Nechoďte koncu naproti

Agentúry vysielajú do sveta alarmujúce správy. Samovraždy na Slovensku sú nad priemerom EÚ, každodenne u nás dobrovoľne opúšťajú tento svet štyria ľudia. Medzi mladými vo vekovom rozpätí 15 až 29 rokov ide o druhú najčastejšiu príčinu smrti vôbec.

Jedného napadne: Prečo? Sú Slováci tak depresívni? Hrá v tom rolu prevládajúci ateizmus? Jedno je isté. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie ide o celosvetový problém. Samovraždu spácha niekto vo svete každých 40 sekúnd. A na každého človeka, ktorý zo sveta z vlastnej vôle odíde, pripadá na 20 ďalších, ktorí sa o to isté aspoň pokúsi. V USA nedávno robili výskum týkajúci sa samovrážd vysokoškolských študentov, pričom vyšlo najavo, že každoročne sa ich zabije okolo 1100.

Vo Veľkej Británii stojí zase samovražda za najväčším počtom úmrtí mužov mladších ako 45 rokov. Takmer k národnej kultúre patria samovraždy v Grónsku. Podľa vládnych správ sa až štvrtina tunajších obyvateľov v niektorom okamihu svojho života pokúsi zabiť. O tom, do akej miery za to môže drsné podnebie, sa odborníci sporia. Medzi prevládajúce dôvody zmieňujú skôr alkoholizmus, depresia, chudoba či časté rodinné konflikty.

Keď pomôže kanár

Vráťme sa však k tuzemsku. Ročne sa u nás podľa štatistík zabije okolo 1500 ľudí. Pokusov je asi päťkrát viac. Hoci k najrizikovejším mesiacom patrí apríl a november, skutočne "čiernym" dňom býva 1. január. Najviac ľudí odchádza zo sveta dobrovoľne. Väčšina samovrahov volí za spôsob smrti obesenie, nasleduje skok z výšky, otrava či zastrelenie sa. Najčastejšie sa zabíjame v pondelok, najmenej sa nám chce siahnuť si na život v sobotu. Vieme toho dosť. Len nie, ako tomu všetkému dostatočne zabrániť.

Aj preto niektorí odborníci volajú po účinnej prevencii. Hoci je otázka, ako si "prevenciu" v tomto prípade predstaviť. K práci psychiatrov patrí aj stretávanie sa s potenciálnymi samovrahmi. K otázke prevencie sa však staviajú skôr skepticky. Tvrdia, že za socializmu povinne registrovali samovražedné pokusy. Dnes to tak nie je. Aj v prípade ich pacientov vedia len to, čo im o sebe sami povedia. Tvrdia, že prevencia môžu spočívať napríklad vo vykorenení mýtov, ktoré okolo samovrážd panujú. Hovorí sa napríklad, že ten, kto o nej hovorí, si v skutočnosti nič neurobí. Lenže realita je iná. V šiestich prípadoch z desiatich sa naozaj o niečo pokúsi. Môže to byť len demonštrácia, ale tiež nie.

O samovražde s dotyčným nemajú hovoriť, pretože celý proces sa tým len urýchli. Podľa psychiatrov sa jedná o ďalší blud. Vyrozprávanie sa, aj keď sa týka tých najčiernejších myšlienok, uľaví.

Rovnako tak je mylná predstava, že laik nič nezmôže. Kým nie je človek mŕtvy, ide stále o proces zvratný, ktorý možno obrátiť úplne iným smerom. Občas ide o úplné maličkosti. Na poslednú chvíľu môže niekoho odvrátiť od samovraždy myšlienka na ich domáceho maznáčika a náhla starosť, že mu nikto nedá napiť.

Objavte fagocytózu

Čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý odmieta žiť ďalej? Dáme si taký modelový príklad. Najprv hlúpy nápad uprostred zúfalstva. Potom sa však myšlienka vnucuje ďalej a ďalej. Keď je človek pod tlakom, či už v depresii, alebo situácii, v ktorej nedokáže pripustiť, že zajtra bude lepšie, začne tieto veci "prežúvať" stále dookola, odborníci hovoria o prežúvaní respektíve ruminování doslova. Nakoniec prichádza súboj motívov. Teda pre a proti. Tí, čo sa na samovraždu naozaj chystajú, si mnohokrát začnú dávať do poriadku svoje veci - vyčistia si stôl, zrovnajú účty v bankách, splatia dlhy.

V závere príde rozhodnutie s jasným plánom a človek sa v tej chvíli paradoxne strašne upokojí. Vie presne, že vlak odchádza o 16.30 a bude jeho konečným, a od soboty už je v pokoji. Pokiaľ je v tej chvíli niekto blízky v blízkosti, ešte môže všetko zvrátiť. Tým padá mýtus ďalší: Keď sa niekto rozhodol, už ho nezastavíme. Príbeh nositeľa Nobelovej ceny Ilju Mečnikova, jedného zo zakladateľov imunológie hovorí, že dvakrát spáchal zlyhavú samovraždu. Prvýkrát, keď mu zomrela prvá žena, druhýkrát, keď jeho druhá žena ochorela týfusom. Keď sa z toho prebral a objavil fagocytózu, tak sa vraj tak strašne rozveselil, že už bol šťastný do konca života.

Obklopený blízkymi, ale sám

Jedinou účinnou prevenciou je prítomnosť blízkych ľudí, ktorí čítajú signály. Na rovnakej báze založil pred časom britský holič Tom Chapman charitatívnú nadáciu Lions Barber Collective, s ktorou rozbehol celonárodnú kampaň na zvýšenie povedomia o duševnom zdraví mužov. Holiči po celej krajine sú tak dnes vyškolení v tom, aby rozpoznali príznaky depresie a samovražedných tendencií. Ako holič má s klientmi jedinečný vzťah. Veria mu, dotýka sa ich, vytvára sa medzi nimi dôvera. V rámci kampane vykonal výskum, ktorý zistil, že muži navštevujú svojho holiča častejšie ako praktického lekára či akúkoľvek inú inštitúciu.

Ak niekto prichádza čo dva týždne, máte možnosť spoznať zmeny v jeho náladách, vycítiť rizikové správanie. Impulzom k Chapmanovým aktivitám sa stala samovražda blízkeho priateľa. Toľko ľudí vtedy prišlo na jeho pohreb, že sa všetci nemohli dostať čo i len k dverám krematória. Niektorí priatelia dokonca museli čakať vonku, aby vyjadrili aspoň symbolický rešpekt. Toto gesto lásky ho priviedlo k smutnej paradoxnej pravde: Pre všetkých ľudí, ktorí prišli, bol blízky a milovali ho. Napriek tomu sa cítil úplne sám. Nemal nikoho, s kým by mohol hovoriť o svojich problémoch.

Tom Chapman získal ocenenie od Theresa May za 11 životov ľudí, ktoré sa vďaka jeho nadácii doteraz podarilo zachrániť. Laická "psychoterapia" holičov však nie je ničím novým. Sieť protisamovražedných pomocníkov vybudovalo svojho času aj Chicago. Bolo možné medzi nimi nájsť policajtov, hasičov, prostitútky, dokonca aj vizážistu, pretože mnoho žien chcelo aj po smrti vyzerať krásne. Všetci boli vyškolení v tom, ako rozoznať zúfalého jedinca nemajúceho ďaleko k myšlienkam na smrť.

Nič nie je čiernobiele

To, že existuje veľa ľudí, ktorí nás "majú radi", ale v najťažších chvíľach sa nemáme na koho obrátiť a komu sa zveriť, je bohužiaľ častý fakt. Svojím spôsobom na tom môžu byť lepšie veriaci zvyknutí prichádzať do kostola, otvorene hovoriť s kňazom, obrátiť sa na neho s oveľa väčšou dôverou, než ktorú by pocítili k sebalepšiemu psychológovi. Ak získa veriaci pocit, že na neho zabudol aj Boh, môže to by veľký problém. Citové prežívanie je zradné. Rovnako veľký problém môže nastať, ak nie je napríklad schopný plniť morálnym nárokom, ktoré sú na neho kladené.

Dnes a denne prichádza niekto, ktorému sa skutočnosť nebezpečne zúži a nie je schopný nahliadnuť ďalej. Aj bežný duchovný však väčšinou dokáže dodať odvahu, presvedčiť ho vidieť veci v širších súvislostiach. V katolíckej praxi je výhoda, že sú ľudia zvyknutí prichádzať a zverovať sa, teda majú šancu byť zachytení ešte skôr, než sa zrúti na dno. Naša spoločnosť si čiastočne vyberá daň aj za to, že stratila väzbu na etablované náboženské spoločnosti. Vieru si dnes človek prežíva väčšinou po svojom, ale nemá ju nikde zakotvenú. Neexistuje pojem všeobecných hodnôt, na ktorých je možné stavať.

Ak bežný človek, skĺzne do kritickej situácie, nemá sa o čo oprieť. O niečo lepšie na tom budú miesta, kde fungujú veľké rodiny a silné väzby na rodičov a starých rodičov. Lenže my máme tendenciu sa roztrhávať, rozdeľovať, rozvádzať, a potom naozaj nie je čoho sa zachytiť. Hoci kňaz býva často tým, kto vracia ľuďom nádej do života, ak ide o katolícku cirkev a samovraždy, potom nazeranie verejnosti nie je vždy pozitívne. Nekompromisnosť v postojoch býva mnohokrát stotožňovaná s nedostatkom súcitu. Aj keď niekto to vyvracia.

Ona nekompromisnosť má dejinnú súvislosť. Lenže nič nie je čiernobiele. Jednou skutočnosťou je všeobecná morálna požiadavka, ktorá cirkev kladie na človeka: Život je dar, ktorý sme si nedali sami, teda s ním nemôžeme zaobchádzať ako s majetkom, ktorý zahodíme. Je niečím vzácnym, čo sme dostali zverené, a máme sa o to starať. Preto je pre cirkev neprijateľná nielen samovražda, ale aj eutanázia. Popri tom však máme pred očami človeka, ktorý subjektívne prežíva ťažkú situáciu a jeho skutok možno pochopiť, aj keď nie schváliť.

Existujú výnimky. Vezmite si klasický príklad - samovraždu spácha vojnový zajatec, z ktorého chcú za cenu mučenia dostať informácie, ktoré povedú k smrti iných. Tu je to morálne správne, pretože tým chráni ďalších ľudí. Občas môže ísť o rovnaký skutok, ale s iným morálnym hodnotením. Ak nejde o samovraždu z nejakého rozmaru, potom súcit a pochopenie sú namieste. Nikdy všeobecne samovraždu neschválime, ale rozumieme človeku, ktorý takýto čin v kritickej životnej situácii spácha.

Aj teológovia priznávajú, rozvoj psychológie bol veľkým medzníkom aj pre cirkev. Do tej doby bol človek vnímaný ako niekto, kto je viazaný určitými normami, a buď ich plní, alebo nie. Rozvoj psychológie bol veľmi dôležitý pre morálnu teológiu, ktorá tento odbor plne rešpektuje.

Nech na samovraždy pozeráme z akéhokoľvek uhla, pravdou je, že ide vždy o smrť ktorej možno zabrániť. A kde je najväčším rizikom nezáujem a podcenenie situácie. Hroby samovrahov sú niečo ako otvorená rana, nedotiahnuté dielo, nesplatený dlh. Lepšie je nechať sa trikrát nachytať planým poplachom, ako raz prehliadnuť aj nejasné indície hroziaceho nebezpečenstva.

Zahoďte chmáry a radšej sa zoznamujte! Nájdite si muža alebo ženu, ktorí vám z vašich nešťastných nálad pomôžu.

[ivi]