Vzťahy so zvieratami nás viac napĺňajú

Naša spoločnosť ešte nie je schopná akceptovať, že smrť psa či mačky je pre niekoho horšia ako úmrtie blízkeho človeka. Mnohí si už ale začínajú uvedomovať, že pre nich môže byť dôležitejšie zviera ako ďalší človek.

Nikoho nebudem milovať viac

Už v roku 1988 uverejnil časopis Journal of Mental Health štúdiu, v ktorej majitelia psov porovnávali vzťah k svojmu zvieraťu a k ostatným rodinným príslušníkom. Vo 38% vyšlo najavo, že najbližšie majú k psovi. Od tej doby sa spustila lavína podobných výskumov. Keď v roku 1993 odišiel na večnosť trpasličí jazvečík známeho amerického psychológa Wallaceho Sifea, jeho pán, psychológ nepsychológ, sa zrútil. Bola to jeho najväčšia osobná tragédia! To sám vyhlásil po tom, čo sa z kolapsu zotavil a napísal bestseller Strata zvieraťa alebo Sprievodca trúchlením, keď umrie váš zvierací miláčik.

Dodnes vychádza dotlač, knižka patrí k tým najpredávanejším a stala sa učebnicou na veterinárnych fakultách. Ostatné veterinárne kliniky dnes v USA nezriedka zamestnávajú humánnych psychológov, sprevádzajúcich ľudí, ktorí idú napríklad so svojimi zvieratami na eutanáziu. "Pozostalým" sú schopní poskytnúť pomoc, podať medikáciu, zabezpečiť následné psychoterapeutické sedenia. Zďaleka však nejde len o problém Američanov a zhýčkaného vyspelého sveta. Nie je tomu tak dávno, čo podobnú tému otvorila aj v chudobná Indii.

Potom, čo sa tam obesil vyslúžilý vojak so svojou manželkou. Bezdetný pár vlastnil 13 rokov psa, ktorý zomrel. Muka z jeho straty bola natoľko silná, že už nemali silu ďalej žiť. Fascinujúci príklad podáva aj Čína. Ešte v roku 1980 tu bolo nemysliteľné chovať psa ako maznáčika. Réžia niečo také považoval za vrchol buržoáznych prežitkov. Keď už pes, tak k večeri! Dnes je situácia úplne opačná. Čína je chovom "pets" úplne posadnutá a vo svojich domácnostiach oficiálne rozmaznáva na 27 miliónov psov a 11 miliónov mačiek, neoficiálne štatistiky potom hovoria až o 150 miliónoch psov, pretože mnohí ľudia vzhľadom k zložitým zákonom zvieratá neregistrujú.

Avšak vyžívanie sa v "buržoáznych prežitkoch" konkuruje Čína celému kapitalistickému svetu - domáci miláčikovia konzumujú najvyberanejšie lahôdky, sú ovešané šperkami, povaľujú sa vo wellness a kaderníctvach, vlastnia lukratívne poistné zmluvy. Desiatky miliónov lietajú v oblasti zvieracieho pohrebníctva a dobré miesto na nejakom prestížnom cintoríne možno kúpiť aj za 6000 amerických dolárov. Rakvy bývajú nezriedka ozdobené drahokanmi a na nákladných náhrobkoch sa vynímajú epitafy zničených pozostalých: "Moja láska k tebe je najhlbšou láskou na svete" či "Už nikdy nebudem nikoho toľko milovať."

Srdcervúce však bývajú odchody zvieracích spoločníkov aj u nás. Ľudia omdlievajú, plačú, rúcajú sa, majú epileptické záchvaty. Nie sú to žiadne patologické extrémy. Ide o náhlu reakciu na tragickú životnú situáciu, ktorú každý zvládame inak. A že úmrtie zvieraťa dnes pre mnohých veľmi tragickou životnou situáciou je, o tom niet pochýb.

Robot ako zviera

Dať voľný priechod emóciám v prípade, že nám zomrie niekto blízky, nie je pre každého jednoduché, ani keď ide o človeka, nieto o psa či mačku. Kým v zahraničí vznikajú s cieľom prekonať zvieracie straty rôzne svojpomocné smútiace spolky a špecializované psychologické ordinácie, u nás býva žiaľ z toho, že nás opustilo zviera, ešte stále skôr predmetom hanby a výčitiek. Som naozaj tak zlý, keď ma smrť psa bolí rovnako či dokonca viac, ako ma bolela smrť brata? Niekedy majú ľudia pocit, že doba, po ktorú plačú za svojím zosnulým zvieraťom, musí byť nutne kratšia ako doba smútenia za človekom.

Ale kto to takto môže hodnotiť? Nikto nemá právo posudzovať, čo máte cítiť a ako. Nesúďte nikoho, komu zomrel pes a ktorému sa preto zrútil svet. A hlavne neraďte, aby si hneď kúpil psa nového, že to pomôže. Nepomôže. Je to rovnaké, ako by ste v dobe na pohrebe jej manžela radili, aby si okamžite priviedla iného chlapa. Mnoho majiteľov zažíva po smrti zvieraťa veľmi silný a dlhodobý pocit bolesti. Časť ich ťažkostí spočíva v tom, že len málokto ich hlboký pocit zármutku chápe.

Aj blízky priateľ môže tvrdiť zaobstaráš si iného alebo veď to bola len mačka... Niektorí ľudia majú potom tendenciu pozerať sa na svoj žiaľ kriticky a svoje pocity zľahčovať. To však môže viesť k začarovanému kruhu smútku, bezmocnosti a niekedy aj depresii. Naše zviera je pre nás dôležité a nemusíme sa za tento pocit nikomu spovedať ani ospravedlňovať. Vzťah človeka a zvieraťa je dnes natoľko silný, že ľudia často radšej zomrú, než by sa svojho štvornohého spoločníka vzdali. Je neuveriteľné, aké veľké množstvo ľudí odmieta evakuáciu počas hurikánu, pretože nechcú opustiť svoje zvieratá. Zvolia radšej smrť.

Svoje o tom vieme aj u nás. Koľko starých ľudí potrebujúcich zdravotnú či sociálnu starostlivosť radšej trpí doma, než by sa rozlúčili so svojím psom či mačkou? Najmä u ľudí vyššieho veku to je naozaj dôležitá téma. Predovšetkým tí, ktorí zotrvávajú sami v domácom prostredí a nemajú dostatok spoločenských kontaktov, môžu zo spoločnosti zvieraťa naozaj profitovať.

Všetci asi chápeme, že pobyt zvieraťa v nemocnici alebo na jednotke intenzívnej starostlivosti nie je možný. Ale v niektorých zariadeniach sa snažia o to, aby pacientom na rehabilitačnej a doliečovacom oddelení umožnili aspoň návštevy domáceho maznáčika. Často sa totiž ukazuje, že práve to je najlepšou motiváciou k rehabilitácii a k tomu, aby sa človek snažil vrátiť do domáceho prostredia. Úmrtie psa či mačky je potom v prípade seniorov obzvlášť traumatizujúce. Mnoho výskumov ukazuje, ako úzko koreluje smrť domáceho zvieraťa s skorým úmrtím jeho staršieho majiteľa, zvlášť v prípade, že bol jeho jediným spoločníkom.

Pre mnohých pacientov ide o jednu z veľmi bolestných udalostí. Lekári sa s tým často stretávajú v ich anamnézách a naozaj tieto situácie nepodceňujú. Sú nepochybne závažné. Zviera jednoducho nie je vecou, ako uznala aj naša legislatíva, ale bytosť, ktorá prejavuje emócie, vyjadruje radosť a oddanosť. To nakoniec uznáva aj moderná veda a v súčasnosti existujú významné projekty, ktoré skúmajú nielen vplyv zvieraťa na človeka, ale aj o ktoré aspekty tohto vzťahu sa jedná a či nie je možné aspoň niektoré z nich a v niektorých situáciách nahradiť robotom.

V Japonsku tak vznikol napríklad už všeobecne známy malý tuleň Paro, čo je veľmi sofistikovaný plyšák v tvare tuleňa, ktorý sa dokáže maznať a reagovať na pacientov s rozvinutými formami demencie.

Blednúci index náklonnosti

Stále bližší kontakt však zaniká medzi zvieratami a deťmi, čo psychológovia zdôvodňujú nedostatkom rodičovského času či prehnanými nárokmi, ktoré na deti kladieme. Zviera má čas vždy a nič nepožaduje. Pes, ale aj ostatné zvieratá, je kamarát, ktorý nehodnotí, neodsudzuje. Zvyšuje detskú sebadôveru a niekedy funguje aj ako ochranca detí, ktoré sa po boku svojho psieho kamaráta cíti silnejší, odvážnejší.

Priama prítomnosť zvieraťa v domácnosti pomáha deťom učiť sa, ako sa starať o niekoho slabšieho, niekoho, kto je na ne odkázaný. Deti majú príležitosť vžívať sa do trápenia a ťažkostí zvieraťa, ktoré sú často ľahko uchopiteľné a rozpoznateľné, rozvíjať viac empatiu, pochopenie pre druhého a potláčať svoj egocentrizmus... Pozitívny vplyv spolužitia so zvieraťom má však aj široká pozitíva medicínska. Deti, ktoré majú doma mačku alebo psa, chodia oveľa menej k lekárovi a majú oveľa menej absencií v škole z dôvodu choroby než deti, ktoré doma zvieratá nechovajú.

Deti vyrastajúce sa štvornohým priateľom len zriedka trpia alergiami, astmou či ezkémom. Život bez zvierat je dnes už nepredstaviteľný. Svet sa však potáca v extrémoch. Stav, ktorý s obľubou nazývame "láska ku zvieratám", je občas len sebeckým vyznaním vlastnému domácemu miláčikovi. Na našich zvieracích miláčikov vynakladáme ročne 48 miliárd dolárov. Ďalšie dve miliardy prehltne ochrana určitých druhov zvierat. Lenže index náklonnosti veľmi rýchlo bledne, ak príde reč napríklad na spotrebu mäsa.

Za mäso a lov totiž vydáme 300 miliárd a ďalšie desiatky miliárd zhltne míňanie a zabíjanie zvierat, ktoré považujeme za škodové, zbytočné, podradné. Niektoré zvieratá zbožňujeme, iné sú nám k dispozícii pre všetky druhy krutosti, či už na bitúnkoch, alebo inde. Môže sa človek naozaj chváliť láskou ku zvieratám? Náznak skepticizmu možno koniec koncov vyčítať aj zo slov MVDr. Alexandra Skácela: "V mnohých prípadoch je pohodlnejšie, rýchlejšie a bez následkov viac milovať zviera ako človeka. Psa nakopnete, a rovnako za vami zase verne príde. Ako sme uponáhľaní, pretechnizovaní, vystresovaní a úzkostliví, strácame pomaly schopnosť rýdzej a naozajstnej lásky. A je možné, že nakoniec prídeme aj o tú lásku zvieraciu, pretože vplyvom nášho dnešného správania k sebe aj druhým sa natoľko emočne oploštíme, že už nebudeme schopní cítiť kladnú emóciu k zvieratám."

Majitelia zvierat a štatistiky

70% tvrdí, že niekedy spí v posteli so svojím miláčikom.

65% pre nich kupuje vianočné darčeky.

40% vydatých žien tvrdí, že viac emocionálnej podpory získavajú od svojich maznáčikov než od manželov.

Skvelé vzťahy nenájdeme na ulici, ale vytvárame ich. Čo však nájsť môžete, je človek, s ktorým si budete rozumieť ohľadom lásky k zvieratám a ďalej s ním rozvíjať svoj vzťah. Tohto človeka môžete spoznať aj na zoznamke.

[ivi]