Patchworkové vzťahy: stále trháme a zošívame

Mama má Emu. Ema má mamu. Tak by sme v predchádzajúcom storočí hláskovali prvé vety v šlabikári. Dnes má Ema dve mamy. Sandra dvoch otcov a štyri babičky. Martin aj Hugo dokonca troch otcov a šesť babičiek. Moja mama, tvoja mama. Moje deti, tvoje deti, naše deti. Jeden otec, druhý otec, tretí...? Macochy, otčímovia, súrodenci z prvých, druhých alebo tretích manželstiev. K tomu ako bonus babičky a dedovia nevlastných matiek a otcov.

Nejako veľa matematiky, nezdá sa vám? Kombinácia, variácie, permutácie... pomiešané príbuzenské vzťahy, v ktorých sa väčšinou nevyznajú ani samotní rodinní príslušníci. Patchworkové rodiny sú dnes realitou. Nedá sa však vypočítať, ako vyjdú.

Nevyšlo to? Skúsme to znova

Takmer vždy to začína takto: "Milé deti, máme pre vás správu: mamička a otecko už spolu s vami ďalej nebudú žiť. Máme vás ale radi a sľubujeme, že sa takmer nič nezmení." Túto alebo podobnú vetu si vypočujú ročne v Slovenskej republike tisíce detí. Bohužiaľ, zmení sa takmer všetko. Rodina, kde fungovala matka a otec spoločne, je preč. Zrazu sa rieši milión nových vecí: nové bývanie, nová rodina, nový otec, často aj noví súrodenci, a to všetko hneď dvakrát. Vznikajú tak zaujímavé prepleteniny medzi pôvodnými a novými príbuznými, ktoré pripomínajú starú textilnú techniku, patchwork, pri ktorej sa zošívajú kúsky látok rôznych farieb a vzorov.

Odráža naše popierané vzťahy, zalepené diery... Také rodiny, ktoré sú pre jedného z rodičov, prípadne pre oboch, už niekoľkým pokusom, nie sú v histórii žiadnou novinkou. Rozdiel proti minulosti je len v tom, že zlepovaných a zalepovaných rodín je dnes viac než predtým a k tomu vznikajú inak. Totiž, pred 100 rokmi a viac sa vstupovalo do nového zväzku obyčajne vtedy, keď pôvodný manžel alebo manželka zomreli. Dnes sú dôvody väčšinou iné, pôvodní partneri žijú ďalej a do novej rodiny nejakým spôsobom zasahujú.

Rodina na druhý, tretí pokus

Do základu patchworkových rodín sa väčšinou púšťame, keď sa nám niečo nepodarí. A že sa to nepodarí každému druhému, tak to si píšte! Pravdepodobnosť, že naše manželstvo (ne)vydrží, je zhruba 50/50. Už niekoľko rokov platí, že sa každé druhé manželstvo rozvádza. Vo svete štatistík je zrejmé, že sa navyše púšťame do partnerského a rodinného spolunažívania na niekoľký pokus. A tak sa rozvádzame, rozchádzame (alebo vôbec neberieme) a do nových zväzkov si so sebou privádzame potomkov z tých predchádzajúcich.

Ako žijú deti v puzzle vzťahoch?

Ukážeme si to na príklade našej vymyslenej Moniky. Jej biologickí rodičia sa rozviedli, keď mala rok a pol. Ako dieťa žila s mamou a nevlastným otcom, k otcovi chodila raz týždenne a trávila s ním každý druhý víkend a časť prázdnin. Najviac ju vtedy štvalo, že kontakt s vlastným otcom nariaďoval súdom stanovený harmonogram, a tak za ním musela chodiť v tú dobu, kedy by sa radšej hrala vonku s kamarátkami. Každý týždeň si balila batôžtek do "otcolandu". Jej pendlovací život ju ale nepoznamenal.

Mala šťastie v tom, že sa jej rodičia a ich noví partneri dokázali vzájomne rešpektovať, a tak prežila spokojné detstvo. Jej rodičia spolu nikdy navzájom nebojovali, dokázali sa rozumne dohovoriť a brali na ňu ohľad. Keď mala asi 14 rokov, tak sa povinný harmonogram rozplynul ako dym z komína a ona začala otca navštevovať, kedy uznala za vhodné. Život v dvoch rodinách podľa nej prinášal aj svoje výhody: užívala si dvojnásobné množstvo vianočných darčekov aj starostlivosť oboch rodičov.

Nie je vôbec zlé mať dva Štedré večery, lyžovačky, štyri babičky a troch dedov. Naopak Erika na svoje detstvo nespomína vôbec rada. Jej rodičia sa rozviedli, keď mala tri roky. Okrem Eriky trpeli aj jej dvaja bratia, jeden o rok mladší. Otec si krátko po rozvode vzal ženu s dieťaťom približne v jej veku. Po roku sa im narodilo spoločné dieťa. Otec ich, svoje tri deti z prvého manželstva, mal veľmi rád a preto bojoval o to, aby ich mal vo svojej starostlivosti. Ich vlastná mama sa totiž z rozvodu nedokázala spamätať a začala piť.

Všetko sa pokazilo. Macocha, najprv láskavá a milá, sa zmenila podľa Eriky akoby mávnutím čarovného prútika. Celé roky spolu so svojím mladším bratom zažívala doslova psychický teror. Kričala na nich, neustále ich špehovala, žalovala na nich, za zjedené sušienky ich trestala. Neustále nahovárala otca, že je neschopné nemehlo a votrelec, až tomu uveril. Dodnes máva zlé sny a pocity, keď sa jej nič nedarí. Od svojej rodiny sa neskôr odsťahovala do zahraničia a nechce o nej ani počuť.

Dva roky, než sa to ustáli

Do podobnej vzťahovej náročnej situácie ako Erika sa dostávajú stovky detí. Vzťah detí a nového partnera aj rodičov sa nedá dopredu predvídať, nikto nevie, ako sa takýto vzťah vyvinie. Niekedy sa podarí vytvoriť blízky vzťah, ale nie je to automatické. Pozitívne vzťahy nejdú naplánovať ani zariadiť a už vôbec sa nedajú vynucovať. Je možné ich len trpezlivo očakávať.

Nová rodinná situácia ale môže priniesť aj príjemné zmeny v tom, že deti získajú novú babičku a dedka, a tí zase vnúčatá, ktoré si dlho priali. Deti si nových partnerov svojich rodičov nevyberajú, a tak pochopiteľne nemajú dôvod, aby ich mali hneď od začiatku radi. Na nových "rodičov" a ani súrodencov si nezvyknú počas jedného víkendu. Podľa psychológov trvá vybudovanie nového vzťahu bežne dva roky a nemá zmysel ho poháňať. Situácia nemusí byť idylická, ani keď sa nová rodina vcelku dobre zžije a "zaobstará" si spoločné dieťa.

Môže dôjsť k tomu, že bude vnímané ako lepšie a šikovnejšie a nevlastné deti sa dostanú na druhú koľaj.

Mäkučká? Bezpečná? Pichľavá?

Aká bude? Bude bezpečným útočiskom? Bude hriať? Alebo pichať a spôsobovať ekzém? Záleží na jednotlivých kusoch. Ako zvládne svoju úlohu macocha alebo otčim, bývalá manželka alebo manžel. Mnoho patchworkových rodín to zvláda a dokáže si v najrôznejších situáciách pomáhať. Vyskytujú sa aj prípady, ktoré prinášajú doživotné následky. Neurózy, bulímia, anorexia alebo iné psychotraumaty, alebo rany uložené hlboko v duši. Rovnako ako dospelí, aj deti sú rôzne odolné. Rodičia by mali svoje deti spoznať a podľa toho zvoliť taktiku. Väčšinou platí, že čím väčšie rodiny, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa nebudú vedieť vždy dohodnúť.

Na druhej strane je to však ideálna príležitosť spoznať rôzne modely správania a vedieť na ne reagovať. Rady psychológov sú jasné a stručné: keď chcete, aby to fungovalo, vystúpte z role naštvaných a zranených partnerov, nevťahujte deti do svojich vzťahových problémov, zachovajte im maximum z ich životných istôt, nechajte za dverami výčitky aj zlosť a buďte len rodičmi, ktorí majú jeden spoločný cieľ - spokojné deti!

Aká forma rodiny je normálna?

Tak to je otázka, na ktorú ani odborníci z rôznych oblastí nemajú jednoznačnú odpoveď. Sociológovia, filozofi, psychológovia, futurológovia sa nevedia zhodnúť, či v súčasnom svete zažívame krízu alebo naopak, renesanciu rodiny. Pokiaľ ide o rodinu, ukazuje sa, že sme boli, sme a vždy budeme vynaliezaví. Možností, ako môže rodina vyzerať, nájdeme v histórii aj v iných kultúrach veľa. To, že jeden model považujeme za univerzálny, je len naša predstava. Realita života je oveľa rôznorodejšia.

Záleží na každom z nás, aký model si vytvoríme. Dnes existuje množstvo alternatív, ale často sa presvedčíme, že na tej starej, klasickej niečo naozaj je. V zásade platí, že túžime po tom, čo nemáme. Zaujímavé je, že homosexuálne orientované páry túžia po registrácii partnestva, ale heterosexuálne páry dávajú prednosť neoficiálnym formám spolužitia. O pár desiatok rokov sa tiež môže pokojne stať, že rodina zložená z rodičov a ich vlastných, obyčajne dvoch detí bude vzácnosťou.

Aj napriek tomu na tom rodiny v budúcnosti nebudú lepšie ani horšie ako tie naše: iba INÉ. Malo by však platiť, že Emina mama je tá najlepšia na svete...

Osobné názory na patchwork rodiny

Jarmila (41 rokov): "Tak ja som to s tou mojou zlepovanou rodinou vzdala. Ja mám dve deti, partner si priviedol tri a nikdy sa nám nepodarilo zžiť dohromady. Deti sa neznášali, ako mohli, tak si ubližovali, nadávali si a tak to u nás dosť často vyzeralo skôr ako na bojovom poli, než niekde v spokojnej rodinke. Je jasné, že sme sa kvôli tomu začali hádať s partnerom, každý si hájil svoje deti, až to nakoniec viedlo k rozchodu. Dnes už by som do takého vzťahu nešla."

Klára (35 rokov): "Za seba musím povedať, že nám to funguje. Mám z predchádzajúceho vzťahu syna, môj nový manžel má deti vo svojej starostlivosti hneď dve, takže má naša rodinka päť členov a je nám spolu dobre. Navzájom si vychádzame v ústrety, nerobíme rozdiely a nehovoríme moje deti alebo tvoje deti. Všetko sú to naše deti a dokonca sa dosť často stretávame aj s mojím ex a jeho novou rodinou. Ja myslím, že to fungovať môže. Len sa musí chcieť."

Nájdite si partnera, ktorý bude len váš. Využiť na to môžete napríklad vedecký zoznamovací dotazník alebo partnerskú zhodu podľa zverokruhu.

[ivi]