Mám túžiť alebo sa vyhnúť?

Partneri spotrebúvajú vo vzťahu najviac energie k tomu, aby si medzi sebou udržali ideálnu vzdialenosť. Typ vzťahového správania si so sebou väčšinou nesieme od útleho detstva. Bol počatý v kaskáde dotykov, pohľadov a zážitkov väzby bábätka a batoľaťa k mamičke, a ľahko dotvarovaný vzťahom k oteckovi a tiež pozorovaním vzťahu rodičov.

To je zmes, z ktorej je upečený náš typ vzťahovej väzby, hlavnou ingredienciou však zrejme zostáva najskoršia väzba na mamu.

Neriešiteľný problém: Ideálna vzdialenosť

Ak sa vo vzťahu stretnú dvaja, z ktorých jeden má úzkostný (túžiaci) typ väzby a druhý je skôr typ vyhýbavý, je snaha o zachovanie ideálnej blízkosti neriešiteľným problémom. Skúmalo sa, prečo sa tí dvaja tak často zídu vo vzťahu úplne frustrujúcom (pre vyhýbavého) a neuspokojivom až bolestnom (pre túžiaceho).

Odmietanie citu je hlbšie zranenie než túženie

Ako bolestné túženie, tak vyhýbavosť vo vzťahu sú kategórie neistej vzťahovej väzby a ide o dôsledok citovej deprivácie v detstve. Určitá vyhýbavosti môže síce vzniknúť aj neskôr v detstve naopak prílišnou a nepríjemnou blízkosťou rodičov, tento človek však nie je celý vyhýbavec má totiž zachovanú túžbu po blízkosti. Čím väčšia deprivácia v detstve, čím väčšia neistota, nepríjemnejšie pocity neopätovanej túžby, tým vyhýbavejší postoj k blízkosti vzniká. Vyhýbavá vzťahová väzba je teda dôsledkom ťažšieho vzťahového zranenia než úzkostná väzba túžiaca.

Zatiaľ čo jeden z partnerov má ešte zachovanú prirodzenú ľudskú túžbu po blízkosti, druhý sa blízkosti desí. Správanie v období zamilovanosti sa nepočíta. Vyhýbavému sa vplyvom eufórie a hormónov po určitej dobe podarí striasť okovy desu z blízkosti a môže sa prejavovať dokonca ako ten, ktorý prenasleduje. Túžiaci (ktorý bol už toľkokrát sklamaný, toľkokrát strádal) zase posilnený hormónami môže "posilniť" a pôsobiť ako suverén, ktorý si chce dať načas.

Môžeme sa pri výbere partnera zmýliť?

Prečo sa teda títo dvaja stretnú vo vzťahu? Sadne snáď Túžiaci na lep prevleku Vyhýbavého a dúfa, že stretol vrelého miláčika? Nechá sa snáď vyhýbavo zmiasť prevlekom Túžiaceho a verí, že stretol niekoho tak skvele nezávislého, ako je on sám? Ťažko. V skutočnosti reagujeme na reálnu rovinu prežívania druhého. Druhého si väčšinou vyberáme absolútne neomylne. V našom vnútri funguje počítač s obrovskou výpočtovou kapacitou. Ten v každej chvíli vie, aká je naša momentálna najvyššia priorita. Tá závisí od našej energetickej úrovni.

Ak máme dosť energie na to, aby sme prešli novým retraumatizačním cyklom a prípadne dovŕšili a prepísali trauma z detstva, stretneme sa s kópiou nášho rodiča a prežijeme znovu svoju depriváciu. Ak pripravení nie sme, vyberieme si partnera na "oddychový čas". Niekoho, kto naše zranenia nebude dráždiť. Akonáhle sa však trochu odoberieme a dobijeme baterky, začneme sa nudiť alebo nezmyselne vzplanieme pre niekoho, kto má potenciál oživiť naše zranenia. A chceme prepísať trauma, to je totiž najväčšou motiváciou psychiky.

Pokiaľ na to chýba energia, obdaruje nás vhodnou kompenzáciou. Od určitej úrovne uvedomenia a dosýtenia najväčších citových deficitov už to neplatí. Potom už sme vo svojich voľbách uvedomelejší a energeticky o niečo sebestačnejší, a tak hľadáme skutočného životného partnera.

Čo presne ich ženie k sebe?

Túžiaci človek, ktorý má teda zachovanú schopnosť v hĺbke duše túžiť po svojej pôvodnej mamičke, ju okamžite rozpozná v mikromimike Vyhýbavého. V tom, ako prerušuje očný kontakt, akým spôsobom sa dotýka, ako jemne ucukne, ako sa málinko pootočí, aby splývanie pri objatí nebolo úplné, ako sa nadýchne až po ukončení objatia. Okamžite po ňom zatúži, pretože v detstve nikdy neprestal dúfať, že nakoniec dokáže svoju mamu získať. Vyhýbavý, ktorý túžbu po svojej skutočnej mame pochoval veľmi hlboko, že ju skoro úplne vymazal, už dokáže túžiť len po ideále.

Po niekom, kto jeho matku v mnohých smeroch nepripomína. A tým je jedine hladný Túžiaci. Prevlek neprevlek. Nech bol zranený aj tisíckrát, jeho mikromimikou zase nemôže nepreblikávať ona zasnená oddanosť dieťaťa túžiaceho po maminej ruke, očiach, pobozkaní. V skutočnosti túžia obaja po tom istom. V rôznej hĺbke svojej osobnosti túžia, veľmi silno, po mame. Obaja majú rovnakú životnú skúsenosť, niekde v hĺbke sú "druhý v bolesti".

Čo prežívajú vo vnútri?

Túžiaci tú bolesť v očiach svojho druha vidí. Niekedy, keď práve sám nie je oslepený vlastnou trýzňou, mu jeho vyhýbavý partner pripadá tak bezbranný, nevybavený slovami a gestami na vyjadrenie túžby, nemý, slepý a hluchý k svojej hlbokej potrebe. Neviniatko krívajúce vo svojom človečenstve, olúpené o slasť intimity, dieťatko trpiace (mylným) dojmom, že sa ho jeho mama skoro štítila, ako inak, keď sa k nemu obracala chrbtom a ucukávala pred jeho ručičkami, nožičkami, kožou, očami.

V tých chvíľach sa môže podariť, že Túžiaci na seba zabudne a zatúži objať svojho partnera len pre neho samého. Utíšiť bolesť, ktorú v ňom rozpoznal, ktorú tak dobre pozná. Vyhýbavý však žiaľ tento dar nedokáže prijať alebo z neho prijme len veľmi málo. Vyhýbavý zase vo svojom partnerovi vníma mäkučké teplo izieb vystlaných perzskými kobercami a zamatom, vôňu harmančeka, teplo a blízkosť, ktoré mu chýbajú, ktoré mu tak bolestne chýbali, až sa stali cudzími a desivými.

A napriek tomu... vábi, nikdy nemôžu prestať vábiť. Preto môže vo vzťahu stále zostávať, aj keď navonok si partnerovu prítulnosť protiví. Alebo, uteká zo vzťahu do vzťahu, a vyberá si stále ten istý typ partnera. Ak zaexperimentuje a zvolí si človeka s podobným zranením, aké má sám, po čase pocíti, že tu "niečo chýba". V malom percente prípadov sa stáva, že sa veci zbehnú a traumy nakopia tak, že v jednom človeku žije rovnako silný ťah k touženiu aj vyhýbaniu. Mama tu napríklad v najútlejšom veku bolestne chýbala, ale potom sa objavila na scéne (alebo sa objavil otec), keď bolo dieťa už staršie, a naopak sa na ne nepríjemne prisala.

Títo ľudia potom môžu pretekať medzi vzťahmi, v ktorých sú až neprirodzene pohltení dominantným túžiacim partnerom, a vzťahy, kedy s náprotivkom okolo seba len pôvabne krúžia v bezpečnej vzdialenosti. Do tej doby, než dôjde k vnútornému osobnostnému vývoju a cestu im neskríži partner, ktorý je už bližšie zdravšiemu citovému stredu.

Príbeh ako z televízneho seriálu

Stretnú sa, zamilujú, vznášajú, potom trpia... Až sem všetko ovláda neúprosná logika veci. Čo ale bude nasledovať ďalej, závisí len na aktéroch. Na tom, na akú úroveň vedomia budú schopní sa povzniesť, ako ochotne budú kutať v zasypaných chodbách baní v sebe, ako sa budú zaujímať o vnútorný svet partnera, ako budú ochotní počúvať, učiť sa jeden od druhého, ako budú schopní súcitiť a pracovať na sebe každý zvlášť aj hľadať spoločnú pôdu pre život.

A ako je to správne?

V živote všeobecne, ale aj vo všetkých jeho čiastkových aspektoch máme tendenciu rozdeľovať veci na správne a zlé. Problém je, že tieto pojmy sú príliš všeobecné a nedajú sa aplikovať na všetko. Takže keď nám niekto hovorí, že si máme vybrať správnych ľudí, pre každého človeka to znamená niečo úplne iné. Správni ľudia nie sú univerzálne správni, inými slovami nie sú použiteľní pre všetky situácie v našom živote. Každý sa hodí na niečo. Preto by sme tú otázku mali trochu otočiť. Nepýtať sa, ktorý človek je správny, ale na čo je ten pravý.

Obklopiť sa správnymi ľuďmi neznamená vybrať tích najskvelejších, ale tiež, ktorí sú pre nás osobne najvhodnejší. Dobre, hovoríte si, ako ich spoznať! Na to je už potrebná trochu psychologická teória. Dajú sa využiť tri formy zrkadlenia. konkrétne:

• identická (terapeut robí to, čo robí klient)
• opozitná (terapeut robí presný opak toho, čo robí klient)
• komplementárna (terapeut robí niečo a klient to doplňuje)

Identické zrkadlenie sa používa na posilňovanie určitých procesov, opozitné k vyvažovaniu a komplementárne k posúvaniu niekam ďalej. Rovnaký princíp platí aj pri medziľudskej spolupráci. Ľudia, ktorí fungujú opačne, budú vyvažovať vašu jednostrannosť. No a s ľuďmi, ktorí vás dopĺňajú, sa môžete posunúť niekam ďalej. A je len na vás, akých si chcete pozvať do života.

Môj dvojník, alebo opak?

Teraz už možno chápete, prečo nemožno jednoznačne odpovedať napríklad na otázku, či je lepšie mať za partnera človeka rovnakého razenia, alebo úplný opak. To sa jednoducho povedať nedá, pretože každý chceme a hľadáme niečo iné.

Byť dobrým človekom

Za smolu alebo šťastie v živote si môžeme sami. Aj keď to môže vyzerať, že až polovicu udalostí v našom živote predurčuje náhoda, nie je to pravda. Náhoda je nejakých desať percent. A potom je tu ďalších štyridsať, ktoré sme zdanlivo neovplyvnili, ale v skutočnosti sme ich privolali tým, ako myslíme a ako sa správame. Tvrdiť, že dobro priťahuje dobro a na zlo sa lepí zlo je možno až príliš radiálne, ale nielen ezoterická literatúra potvrdzuje, že niečo na tom bude.

Svoju spriaznenú dušu môžete nájsť aj na zoznamke, kde sa nachádza veľa osamelých ľudí. Vezmite svoj osud do vlastných rúk a zaregistrujte sa!

[ivi]