Dažďové pralesy: Kto sa bude zodpovedať? - 1. časť

Ľudstvo svojou činnosťou ovplyvňuje prírodu od počiatkov svojej existencie. Vzrastajúca miera spotreby a obchodu s lesnými produktmi však spôsobila, že sa rozsah takéhoto ovplyvnenia mení zo zanedbateľnej úrovne na úroveň kritickú. Je výrub dažďových lesov skutočnú nevyhnutnosťou, alebo je za ním len slepá honba za peniazmi, ktorá sa nakoniec obráti proti ľudstvu.

Klima zeleného raja

Pre dažďové lesy je charakteristické vcelku ustálená klíma. Priemerná teplota 26-28 stupňov Celzia vychádza najmä z intenzívneho slnečného žiarenia, ktoré je pre oblasť rovníka typické. Tropický dažďový prales je zalesneným biomomT, ktorý je charakteristický trvalo teplým a vlhkým podnebím s veľkým množstvom zrážok. Takéto oblasti sa nachádzajú najmä v rovníkových oblastiach Zeme a najvýznamnejšie z nich sú amazonské dažďové pralesy, konžské dažďové pralesy a pralesy na poloostrovoch Prednej a Zadnej Indie.

Hoci už samotné prezývky pralesov ako "pľúca planéty Zem" alebo "najväčšia lekáreň sveta" vypovedajú o ich mimoriadnej dôležitosti pre človeka, nemení to nič na skutočnosti, že sú trvalo výrubávané a ich veľkosť sa každým dňom zmenšuje.

Prečo sa teplo hromadí

Lúče tú dopadajú takmer kolmo na povrch a teplo sa tak pri zemi hromadí. Preto by sme v tejto oblasti nemrzli ani v najchladnejších mesiacoch, kedy tu teplota klesá na 18 stupňov. K takémuto ochladeniu dochádza najčastejšie pred svitaním, aby následne dochádzalo k opätovnému otepleniu. To prerušia až popoludňajšie tropické lejaky. Akonáhle ustanú, začne teplota opäť stúpať až do súmraku. Treba podotknúť, že tento dej prebieha výhradne v lesoch v blízkosti rovníka. Čím viac sa od neho vzďaľujeme, tým zjavnejšia je klimatická odchýlka.

Ako sa "točí" voda?

Tropické dažďové lesy sa nachádzajú v miestach, kde dochádza k otepľovaniu vzduchu a jeho stúpaniu. Vo väčších výškach sa teplý a vlhký vzduch ochladzuje, vodné pary kondenzujú a po poludní nasledujú búrky sprevádzané silnými lejakmi, ktoré vyprodukujú zrážky o ročnom úhrne 1500 až 10 000 mm! V rovnovážnom priebehu zrážok dochádza počas roka k dvom vymykajúcim sa obdobím, ktoré sú charakteristické nástupom masívnych prívalových lejakov, známych pod pojmom zenitálný dážď.

Podobne ako u teploty sa tiež u zrážok mení situácia spolu s narastajúcou vzdialenosťou od rovníka. U vzdialenejších oblastí sa prehlbuje obdobie sucha, ktoré však nie je na škodu, práve naopak, toto obdobie je jednou z podmienok správneho fungovania tropických dažďových lesov. Všeobecne vzaté totiž platí, že dôležitejšie je rozloženie a načasovanie zrážok než ich objem a intenzita.

Pralesná rozmanitosť

Jedno z mnohých "naj", ktoré dažďové lesy špecifikuje, je ich rozmanitosť. Podľa všetkého ide o najbohatší suchozemský biotop na našej planéte, ktorému môžu konkurovať snáď len nádherné koralové útesy hlboko pod morskou hladinou. Pralesy sú čo do fauny aj flóry natoľko pestré, že sa v nich vyskytuje polovica všetkých doteraz známych druhov organizmov.

Les neznámej staroby

Flóra tropických dažďových pralesov je hotovým divom sveta. Pestrej škále tamojších rastlín dominuju stromy, z ktorých stojí za zmienku napríklad tzv. monokaulné stromy s jednoduchým, nevetveným kmeňom. To sú napríklad palmy. Kmeň väčšiny stromov býva rovný a štíhly, nezriedka možno ale uvidieť aj kmene s niekoľkometrovými piliermi v dolnej časti, čo je typické napríklad pre čeľade dvojkrídlačovitých, luštinatých alebo kakaovníkovitých. Väčšina stromov v dažďovom pralese je chránená tenkou hladkou kôrou svetlo šedej či zelenej farby, a pretože sa potrebné živiny nachádzajú na samom povrchu zeminy, býva koreňový systém takýchto stromov zvyčajne mäkký.

Vek tamojšej stromovej flóry možno určovať len ťažko. Stromy totiž nemajú letokruhy. Odhadovaný vek tých najstarších je však 250-300 rokov.

Pestrá klenotnica lián

Ak by sme chceli osobne vidieť všetky doteraz známe popínavé rastliny sveta, prechádzka po dažďovom pralese by nám značne uľahčila úlohu. Nachádza sa tu až 90% všetkých doteraz známych lián, ktoré sa ako hady derú po kmeňoch stromov smerom ku svetlu. Treba podotknúť, že veľakrát nejde o žiadne drobné lanká, ale o poriadne "macky", dosahujúce priemere až 30 centimetrov a dĺžky niekoľkých sto metrov! Vizuálny zážitok pri pohľade na liany dokresľuje aj ich rozdielny spôsob ukotvenia ku kmeňu.

Liany oporné sa o kmeň jednoducho opierajú, liany ovíjavé strom obtáčajú a koreňové liany pre zmenu disponujú speicálními úchytmi, uľahčujúcimi pohyb nahor.

Kto sa vydáva za parazitmi?

Nemožno nespomenúť aj epifyty a tzv. škrtiča. Epifyty sú prisedavé rastliny vyrastajúce z kmeňov, konárov aj lístia. Hoci tieto rastliny rastú na iných žijúcich rastlinách, neparazituje na nich ani im nijako neškodí. Samostatne prijímajú vodu zo zrážok a vzdušnej vlhkosti pomocou vzdušných koreňov alebo špeciálnych chlpov na povrchu rastliny. Ak panuje obdobie sucha, rastlina sa s tým účinne vysporiada akýmsi "úsporným režimom", ktorý spočíva napríklad v zadržiavaní vody v listoch na horšie časy.

Napríklad bromélia je schopná uchovať vo svojich listoch až liter vody a okrem toho tiež organický odpad, ktorý poskytuje ideálne útočisko malým obojživelníkom. Druhou skupinou sú tzv. škrtiče, ktoré vyrastajú rovnako ako epifyty a postupne, tak ako im mohutnú korene, zvierajú hostiteľský strom stále pevnejšie, až mu nakoniec zabránia v ďalšom raste do šírky a v prístupu kyslíka. Oproti epifytom sú teda podstatne menej tolerantní k "napadnutej" rastline. Väčšina škrtičov patrí k rodu figovníkov či klusií.

Obyvatelia zeleného raja

Tropické dažďové lesy ponúkajú rozmanitosť inde nevídaných rozmerov. Flóra, ktorá je sama o sebe obdivuhodná, je domovom pre nemenej zaujímavú faunu, zahŕňajúcu väčšinu známych druhov. Otázkou však zostáva, ako je možné, že dokáže taká pestrá zmes žiť pospolu. Možné vysvetlenie spočíva v rozmanitom priestore a bohatom množstve potravy všetkého druhu, ktorá sa medzi žijúce živočíchy rozprestrie. Okrem toho sa tvorovia líši v mnohých aspektoch, ktoré zahŕňajú najmä rozdielnu dobu ich aktivity.

Niektorí sú aktívni vo dne, iní v noci, a tak si bohatá pralesná fauna udržuje vcelku fungujúci, aj keď nemilosrdný systém vzájomného spolužitia.

Nenápadnosť, či extravagancia?

Život v dažďovom pralese nie je žiadny med a stať sa korisťou je v takom prostredí až desivo jednoduché. Príroda na tento účel prispôsobila vzhľad niektorých zvierat farbami, ktoré im môžu nezriedka zachrániť život. Majú živočícha zneviditeľniť, alebo naopak zviditeľniť natoľko, že to prípadného predátora odradí. Príkladom prvého spôsobu môžu byť stromové jašterice, ktoré vďaka precíznemu zafarbeniu a pomalému pohybu dosahujú dokonalého splynutia s okolitým lístím a vetvami.

Ďalším typickom príkladom sú chameleóni, ktorí majú výhodu v schopnosti farebne sa prispôsobovať svojmu okoliu (množstvo farieb je však napriek mýtom obmedzené). Trochu iným prípadom sú zvieratá, ktoré chráni výrazná farba, pôsobiaci v zeleno-hnedom prostredí nepatrične. Také zvieratá ako by už z diaľky varovali, že sú prudko jedovaté. Najtypickejším príkladom sú žabky rodu Dendrobates, medzi ktoré spadá aj pralesnička Batíková, ktorá je síce roztomilá a veselo farebná, ale aj prudko jedovatá.

Úchvatná Amazónia

Amazónia je najväčším tropickým dažďovým pralesom sveta s rozlohou vyše 5 000 000 km2. Zasahuje do niekoľkých štátov v Južnej Amerike - Bolívia, Peru, Ekvádore, Kolumbia, Venezuely, Guyany, Suriname a Francúzskej Guyany.

Okrem bohatej fauny a flóry tu možno naraziť aj na kmene pôvodných domorodých obyvateľov, ktoré neustálym odlesňovaním takisto trpia, pretože pre ne prales predstavuje domov poskytujúci prístrešie, potravu aj zdroj tradičnej medicíny. Súčasný stav Amazónie nie je neutešený výhradne vinou zahraničných ťažiarov, z veľkej časti je spôsobený aktivitou miestnych roľníkov, ktorí za dotačnej podpory od vlády túto oblasť osídlili a teraz sa spolu s meniacim sa stavom úrodnosti pôdy pravidelne presúvajú inam.

Peniaze až na prvom mieste

Pôvodná rozloha pralesov činila asi 18 miliónov km2, čo je zhruba rozloha Bangladéša.

Môžu za to iba ťažiari?

Medzi ekológmi a odporcami odlesňovania prevláda názor, že najväčší podiel na bezohľadnej deštrukcii dažďových pralesov majú veľké ťažobné spoločnosti, ktoré sa ženú za ziskom a vyhľadávajú najmä zdroje tvrdého dreva, napríklad mahagónu alebo cédru, ktoré sú vhodné na výrobu nábytku. Tieto spoločnosti však nie sú jedinými "škodcami" v oblasti. Veľký problém predstavuje aj pôsobenie tamojších nemajetkových roľníkov, ktorí rúbu a vypaľujú oblasti dažďového pralesa, aby tak získali priestor pre pole či pasienky.

V týchto krajinách bohužiaľ nezabraňuje podobnému rokovaniu zákon, pretože tu vlastnícke práva fungujú buď veľmi zle, alebo vôbec. Väčšina rozvojových krajín vidí v rozpredávaniu území dažďových pralesov jednoduchý zisk, ktorý v ich očiach zatieni skutočnosť, o akú veľkú obeť sa jedná. Posledných pár rokov k existujúcim problémom pribudla ešte ďalšia kontroverzné záležitosť - výstavba hydroelektrární, ktoré napríklad v Amazónii zaplavili veľkú plochu pralesa a pripravili tak o domov mnoho živočíchov.

Brazílska vláda dala pred rokmi zelenú výstavbe ďalších takýchto hydroelektrární a vopred tým odsúdila na smrť alebo minimálne k presunu ďalších živočíchov.

Ako sa brániť?

Otázkou, ako neustávajúcemu odlesňovaniu zabrániť, či ho aspoň spomaliť, sa zaoberá celá rada organizácií. Spôsoby sú rôzne, od bojkotu až po hľadanie cestičiek v politike. Vyspelé štáty by napríklad mohli znížiť mieru deštrukcie tým, že by rozvojovým krajinám platili za ochranu lesov, čo je však skôr vrúcne želanie než možný scenár blízkej budúcnosti. Bežní ľudia môžu pomáhať aspoň tak, že bojkotujú nákup postradatelných výrobkov s obsahom pochádzajúcim práve z dažďových pralesov. Či už je reč o palmovom oleji vo výrobkoch všetkého druhu, alebo napríklad o toaletnom papieri.

Väčšina obsahuje len minimum recyklovaných surovín. Kvôli tomu sa denne využije papier z približne 270 000 stromov, hoci by v ideálnom prípade mohlo ísť o podstatne nižšie číslo.

Pozvite partnera na rande do zoologickej záhrady v Slovenskej republike. Čo tak vyraziť do tej v Košiciach alebo v Bratislave?

[ivi].