Domov

Zoznamovací dotazník

Fotozoznamka

Lifestyle magazín

Registrovať teraz

Všetky články Všetko o zoznamovaní Zdravie a krása Voľný čas Recenzie

Zažívate déja vu?

19.február 2019
Zažívate déja vu?

Stáva sa to hlavne na dovolenke: prídeme do cudzieho mesta v cudzej zemi, kde sme nikdy predtým neboli - a máme pocit, že sme sa vrátili domov. Zdá sa nám, že spoznávame domy a ulice, niekedy dokonca nájdeme akoby "z pamäte" cestu do hotela alebo miestného múzea kuriozít. Mohlo by ísť o spomienku z minulého života.

Zážitok déja vu, alebo ilúzia už videného, sa vyskytuje pri 60-70 % ľudí. Najčastejšie v mladom veku (okolo 20 rokov): Podľa niektorých štúdií ho však v nejakej, buď v prchavej podobe zažil skoro každý. Termín pochádza od francúzského vedca Emila Boiraca, ktorý tento zvláštny jav prvýkrát podpísal vo svojej knihe L´Avenir des Sciences Psychiques (Budúcnosť psychologických vied) v r. 1876. Pokusy vysvetliť túto záhadu boli od počiatku v zásade dvojitého druhu.

Niektorí, vrátane samotného Boiraca, špekulovali o príčinách estetických či parapsychologických - čo v 19. storočí nikoho neudivovalo, ani psychológov, ba dokonca ani lekárov. Psychológ Boirac bol napr. tiež autorom pojmu "metagnomia", čo znamená znalosť vecí za hranicami bežne spoznateľného alebo jasnovidectvo. Inak povedané, psychológia a parapsychológia sa často prekrývali. Aj sám Sigmund Freud, hoci pôvodným povolaním neurológ, sa v počiatkoch svojej kariéry zaoberal okrem hypnózy tiež štúdiom telepatie či posadlosťou démonmi: záujemcom odporučujeme napríklad jeho anglický vydaný zborník Studies in Parapsychology (Parapsychologické štúdie).

Freude, Freude, Freude...

Neskôr, ako vieme, sa Freud snažil vysvetliť podivuhodné hnutie ľudskej duše z jeho pohľadu rýdzo racionálnym spôsobom: vymyslel si nevedomie, v ktorom skladujeme všetky svoje vytesnené psychologické komplexy, ktoré si potom "žijú svojim vlastným životom" a navonok sa prejavujú ako neurózy alebo rôzne psychologické záhady (predtuchy, chybné výkony, atď.). V súlade so svojimi teóriami vysvetlil aj fenomén déja vu ako potlačenú spomienku či prianie, ktoré sa náhodným podnetom zvonku dostávajú k povrchu vedomia v snahe, aby sme si ich vo fantázií odžili alebo splnili o niečo úspešnejšie, než to bolo kedysi v skutočnosti.

Freudová koncepcia nevedomia je síce v skutočnosti rovnako nedokázateľná a špekulatívna ako ktorákoľvek parapsychologická doktrína, z hľadiska skúmania ilúzie už videného ju však môžeme považovať za akýsi prechod do hypotéz parapsychologických k psychologickým, neskôr doplneným o biologický výskum mozgu.

Moderná psychologická teória

Väčšina moderných psychologických teórií vzniku déja vu sa týka možných porúch pamäťových procesov. Niektorí vedci sa domnievajú, že pri déja vu mozog nesprávne priradí drobný zmyslový podnet (zrakový alebo čuchový vnem) komplexnej spomienke na niečo, čo sme skutočne niekedy zažili, alebo napríklad len videli vo filme, čítali v knihe a podobne. Všetci vieme, že stačí málo, napr. zacítiť vôňu vanilky, aby sme sa okamžite rozpamätali na pečenie vianočných dobrôt v detstve - mozog je schopný zrekonštruovať aj veľmi zložitú a veľmi dávnu spomienku napríklad len z jedného kúska (ide o tzv. holografickú teóriu pamäte holandského psychiatra Hermona Sno).

Zvyčajne si však na podobný podnet proste vybavíme minulé udalosti, bez toho aby sme mali pocit, že sa niečo zvláštne deje v súčastnosti. Je teda možné, že Freud mal predsa len pravdu a že za určitých okolností sú nervové okruhy, ktoré zvyčajne vedú k bežnej spomienke, niečim "blokované", takže sa nám celá nevybaví, len máme pocit "čohosi známeho".

Už jste zažili déjà vu?

Veľa ľudí by tu určite namietlo, že tento ťažko popísateľný pocit "už videného" vzniká vtedy, keď sme danú situáciu ani jej jednotlivú časť nikdy skôr prežiť nemohli. Vôňu vanilky poznáme viacmenej všetci a všetkým nám akýmsi spôsobom evokuje mamkiné pečenie. Čo ale ulica v cudzom meste, kde väčšina turistov zablúdi, a len úplne niekto nejakým záhadným spôsobom "spozná", kade ísť na určenú adresu?

Teória mobilného telefónu (cell phone theory)

Americký výskumník Alan Brown z Duke University nám tu predkladá k uvereniu svoju subliminálnu teóriu. Ide o to, že určité podnety, ktorým v danom okamžiku nevenujeme vedomú pozornosť, sa napriek tomu ukladajú do pamäte a môžu byť z nej vybavené, keď je potrebné, bez toho aby sme si súčastne pamätali, odkiaľ svoje vedomosti máme. Slovo subliminálny znamená podprahový, ide teda o informácie, ktoré mozog zaznamenáva pod prahom vedomia, typicky napr. keď ideme po ulici a voláme mobilným telefónom (odtiaľ je tiež názov teória mobilného telefónu).

Niečo podobné sa môže tiež stať, keď si pred dovolenkou vcelku bezmyšlienkovo pozeráme mapy a prospekty našej cieľovej destinácie. V tej chvíli nám to nič nehovorí, preto si to vedomé nezapamätáme. Ak uvidíme však priamo na mieste nejaký vyznačený objekt, ktorý sme skôr hoci len letmo zahliadli v katalógu cestovnej kancelárie, zrazu ho "spoznáme".

Čo sa deje v spánkovom laloku

Pocit známosti môže vzniknúť tiež vtedy, pokiaľ zmyslový vnem, ktorý má byť zaradený do krátkodobej (pracovnej) pamäte, je omylom zaradený do okruhov pre pamäť dlhodobú, takže sa nám nejaví ako nový, ale už skôr zapamätaný. Vo všetkých týchto "pamäťových hypotézach" hraje z biologického hľadiska hlavnú rolu spánkový (temporálny) lalok mozgu, kde sa nachádza niekoľko štruktúr riadiacich spracovanie pamäťových stôp a emočných procesov: je to predovšetkým hipokampus, amygdala a tzv. entorhinálna (čuchová) kôra.

A práve v týchto oblastiach prebiehajú abnormálne elektrické výboje pri pacientoch s tzv. temporálnou epilepsiou. Títo ľudia sa od iných epileptikov líšia nielen typom záchvatov, ale aj psychologicky. Ich osobnosť sa vplyvom ochorení nezriedkavo mení - stávajú sa náboženský bigotnými, netolerantnými moralizatórmi bez záujmu o sex (skôr sa táto porucha nazývala epileptická psychopatia). Najzaujímavejšie však je, že pri záchvatoch mávajú tzv. auru (akúsi predtuchu, že záchvat prichádza, čo je spôsobené falošnými, priamo z mozgu generovanými zmyslovými vnemmi, najmä čuchovými), a môžu prežívať aj ilúzie už videného, počutého apod. (tzv. patologické déja vu).

Že už jste to, co prožíváte, prožili?

O zvýšenej činnosti neurónov v hipokampe (hlavným "sídlom pamäte") a amygdale ("centre emócií") pri epileptickom záchvate s aurou či déja vu sa môžeme presvedčiť  elektroencefalografickým meraním. Stimuláciu nervových buniek elektródami ponorených do týchto oblastí spánkového laloku môžeme dokonca ilúziu už videného priamo vyvolať. Ktoré konkrétne procesy pri tom v mozgu prebiehajú, zatiaľ nevieme.

Môže naozaj ísť o rôzne "skraty" medzi jednotlivými typmi pamäte, prípadne prerušenie komunikácie medzi oboma mozgovými hemisférami. Je napríklad dokázané, že spánkový lalok ľavej hemisféri príjma a triedi informáce dvakrát - raz priamo a raz potom, čo prešli pravou hemisférou. To za normálnych okolností trvá len niekoľko milisekúnd. Pokiaľ sa však signál na ceste späť do ľavej hemisféri zdrží kvôli patologickým výbojom, mozog si súčastny vnem môže označiť ako niečo, čo už spracoval, teda spomienku na minulosť.

Gény pre déja vu?

Z poznatkov o temporálnej epilepsii by sa snáď dalo odvodzovať, že bežné zážitky déja vu sú akýmisi miniaturnými epileptickými záchvatmi, podobne ako napríklad hypnagogické zášklby končatín, ktoré niekedy prežívame pred spaním. Je pravda, že najčastejší typ déja vu trvá len 10-30 sekúnd a prichádza, keď sme unavení, alebo naopak zrelaxovaní, teda nie v stave bežného vedomia, ale keď sa v našom mozgu vyskytuje viac vĺn theta a delta. Je dokonca možné, že sklony k tomuto typu déja vu sú genetický kódované: vedci identifikovali na 10. chromozónov gén LGII, ktorý spolupodmieňuje vznik miernej formy epilepsie.

Rola dopaminu

Z biologického hľadiska je ďalej zaujímavá možnosť vyvolať ilúziu už videného niektorými liekmi. Veľa skúseností s tým v medicíne nemáme, viacmenej fínsky vedci opísali v odborných časopisoch prípad inak zdravého muža (nie epileptika), pri ktorom sa dostavili opakované zážitky déja vu, keď užíval lieky na chrípku, ktoré obsahovali zmes amantadinu a fenylpropanolamínu.

Amantadin je dnes už nepoužívané antivirotikum, ktoré súčastne zvyšuje výdaj dopaminu a blokuje jeho spätné vychytávanie v neurónoch. Fenylpropanolamín sa v protichrípkovej zmesi používa preto, že znižuje kongesciu nosnej sliznice. Je to látka podobná efedrinu, ktorý nájdeme v nosných kvapkách aj u nás, ale tiež amfetamínu a ďalších stimuláciach. Mimo iného spôsobuje aj dopaminergnú stimuláciu v spánkovom laloku.

Z tohto prípadu niektorí vedci odvodzujú model, v ktorom je za vznik déja vu zodpovedný vysoký obrat dopaminu v určitých mozgových oblastiach. Podarilo sa tiež napr. vyvolať déja vu hlbokou elektrickou stimuláciou mozgových jadier, ktorá aj za normálnych okolností využíva k svojej činnosti prevažne dopamin.

Český výskum hipokampusu

Svojou troškou do mlyna prispeli k výskumu déja vu aj český vedci. Správa o objave Milana Brázdila prebehla všetkými médiami. Jeho brnenský tým u zdravých dobrovoľníkov, ktorí majú častejšie skúsenosti s ilúziou už videného, zistil pomocou magnetickej rezonancie celkovo menší objem hipokampu. To je v súlade so všetkými predchádzajúcimi psychologickými aj biologickými teóriami. Skrátka a dobre, očami modernej vedy to vyzerá, že za pocit známosti niečoho, čo poznáme, môžu hlavne zmeny štruktúry a funkcie v pamäťových mozgových okruhoch, ktoré sa zrejme správajú zmätene, pokiaľ v nich prebiehajú epileptické výboje alebo ak sú nadmerne stimulované dopaminom.

A keby ste si s déja vu sami nevedeli rady, môžete sa obrátiť na odborníkov, ktorých je plné každé mesto - ako napríklad Bratislava, Košice, Prešov, Bánska BystricaNitra alebo Žilina.

Zdroj: https://health.clevelandclinic.org

[ivi]

Zdieľajte tento článok na: