Čo by sme mali svoje deti naučiť okrem toho, že kachle pália a pri prechádzaní sa majú rozhliadnuť? Dievčatá aj chlapci potrebujú mať vyššie sebavedomie a zároveň vedieť rešpektovať hranice. Tým, ako vychováme deti, môžeme totiž naozaj zmeniť svet.
Celosvetová kampaň #MeToo odkryla viac ako len obrovský rozsah sexuálneho obťažovania. V ďalších a ďalších diskusiách na sociálnych sieťach sa odkopávali "slušní ľudia" vybavení "sedliackym rozumom" komentármi, ktorými znevažovali obete. Bagatelizováním ale najviac zo všetkého len dookola dokazovali, že takúto kampaň potrebujeme ako soľ. A že potrebujeme naozaj veľkú zmenu. Aby sa už ďalšie dievčatá neprepadali hanbou a necítili sa vystrašené, keď je niekto zasypáva oplzlosťami v autobuse.
Aby sa nikdy viac nemuseli báť, že keď odstrčia dotieravého šéfa, ich kariéra tým skončí. Nemôžeme prevychovať dnešných dospelých šovinistom. Čo ale urobiť môžeme, je vychovať ďalšiu generáciu tak, aby už obťažovanie nezažívalo viac ako polovica Sloveniek, ako je tomu dnes.
Dobré dievčatá sa možno dostanú do neba, ale tiež sa z nich ľahko stanú obete. Poslušnosť je totiž celkom zradná vec. Jasne, že s poslušnými deťmi je ľahšia práca. Neodvrávajú, nevyvádzajú, nerobia scény, nespochybňujú našu autoritu. Lenže toto všetko je často podmienené strachom. A ak dieťa zo strachu z trestu alebo straty lásky urobí, čokoľvek budeme chcieť, ako sa asi zachová, keď na neho nastúpi nejaká iná "autorita", ktorá v ňom dokáže vyvolať strach a bude vyžadovať poslušnosť?
Poslušnosť nie je práve najlepšia výbava. To, čo deti potrebujú, je zdravé sebavedomie. Lenže to kladie na rodičov ďaleko vyššie nároky, ako je pevná ruka a prísny tón hlasu. Veľakrát to znamená, že musíme popracovať najskôr sami na sebe a odhodiť zažité vzorce správania, ktoré sme vedome či nevedome prijali od svojich rodičov.
Sebavedomie rastie v dieťati od narodenia a súvisí s pocitom prijatia. Ak je dieťa prijímané také, aké je, sebavedomie sa nepoškodí. Znie to jednoducho? Lenže keď dôjde na prax, zistíme, že to málokto z nás prirodzene vie. Dokázať prijať dieťa bez hodnotenia nie je v našej spoločnosti prirodzené. Sme zvyknutí porovnávať a kritizovať, aj deti.
Jedným zo základných princípov montessoriovskej výchovy je práve budovanie úcty k sebe i druhým. Najskôr je potrebné postaviť sa vlastným strachom. Nájdime ich príčinu a neprenášajte ich ďalej na svoje deti. Takým strachom môže byť obava z vlastného zlyhania alebo napríklad z opustenia. A príčiny nájdeme takmer určite vo svojom vlastnom detstve. Ďalším krokom je nechať robiť deti to, na čo fyzicky naozaj stačia. Zrejme toho zvládnu oveľa viac, než si myslíte.
Podporujme deti v ich samostatnosti. To nám pôjde, ak obmedzíme servis, ktorý deťom robíme. Hľadajme možnosti zapojenie detí do domácich prác. U tých domácich prác je pritom veľký rozdiel, či dáme dieťaťu za úlohu vynášať kôš a potom ho s tou úlohou obdeň "buzerujeme" do omdletia, alebo či ho odmalička podporíme v tom, aby s nami doma spolupracoval takým spôsobom, aký zvládne.
Šikovné dieťa ktoré má dôveru v seba a svoje zručnosti, totiž nevychováme tak, že mu budeme opakovať, aká je veľká šikulka, a pritom budeme kritizovať a vylepšovať všetko, čo urobí. Naše slová a činy by tak boli v rozpore. Od samostatnosti k sebavedomiu je to už len kúsok. Bielizeň nevisí na sušiaku úplne rovno a cesto na palacinky ticho steká po dvierkach linky. Ale to sú predsa nepodstatné malichernosti.
Ďalší dôležitý bod je kontakt s rovesníkmi. Pozorujte, ako na seba deti reagujú, a učte sa zasahovať len vo chvíľach nevyhnutných. Je to ako zázrak, keď dieťa môže spoznávať reakciu toho druhého. Zasahovať len minimálne, prestať riešiť všetko za svoje dieťa a dovoliť deťom, aby sa učili z vlastných skúseností a z toho, ako ich činy pôsobia na ostatných. To je pre dieťa nenahraditeľná škola toho, ako to vlastne v spoločnosti chodí. A ich sebavedomie, vedomie o sebe ako súčasti spoločnosti, rastie.
Zároveň je ale potrebné poskytnúť malému dieťaťu neotrasiteľnú istotu. Je dôležité, aby nás dieťa malo doslova za chrbtom. Reagujme, počúvajme jeho emócie. A vďaka nášmu príkladu riešenia situácie, bez vysvetľovania, sa naučia reagovať sami. Inými slovami, nehovorte mu, čo má robiť, ale jednoducho to tak sami robte. Predsa je známa vec, že dieťa toho od nás opozerá oveľa viac, než si myslíme.
Sebavedomie a istá zdravá dávka neposlušnosti vo vzťahu k samozvaným "autoritám" je dobrý základ. Na tom už sa dá stavať. Teraz treba dieťa naučiť, že existujú hranice prijateľného fyzického kontaktu. Nesmie sa ich každý dotýkať a deti môžu povedať, že im to vadí. Aj keby išlo o niečo tak neškodného ako šteklenie od dedka. Proste v tejto oblasti NIE znamená NIE za každých okolností a v akomkoľvek veku. Ale nestačí to deťom len hovoriť, musíme to aj žiť. Ak dieťa nechce dať pusu tete, tak predsa nemusí. Zamávať na rozlúčku je tiež v pohode.
Rešpektovať tieto hranice musíme samozrejme aj my, rodičia. V úplnom rozpore s tým je ono žartovné: "Kde je vystrčené, tam je dovolené." Nie, naozaj nie je. Možno to hovoríme v srande, nemyslíme tým predsa nič zlé, ale presne tento prístup k limitom telesného kontaktu vedie k názoru, že obete obťažovania si za to tak trochu môžu samy, keď predsa mali "vystrčené", niekedy to môže byť krátka sukňa, príliš výrazný výstrih, inokedy cesta mestom neskoro v noci.
Rešpektovať hranice druhého sa učíme od malička, najlepšie samozrejme tým, že takýto rešpekt zažívame doslova na vlastnej koži. Dievčatá aj chlapci budú vedieť, že nikto nemá siahať na ne, keď nechcú, a zároveň to ani oni nemajú robiť nikomu druhému. Až budete nabudúce chcieť okríknuť svoje dieťa, nech sa tak nekrúti a pozerá dať babičke pusu na rozlúčku, spomeňte si na to.
Aj napriek všetkej opatrnosti a obrovskej snahe sa ale môže stať, že sa dieťa alebo dospelý do tej hnusnej situácie, keď ho niekto obťažuje alebo znásilní, dostane. Zatiaľ sa to stáva desivo často. Viac ako polovica slovenských žien má skúsenosť s obťažovaním. So znásilnením potom každá desiata. Je absolútne kľúčové naučiť deti, že sa nám môžu s čímkoľvek zveriť. Čo sa bohužiaľ tiež ľahšie povie, ako urobí. Ony sa to totiž nenaučia tým, že im budete hovoriť, že sa vám môžu zveriť, ale že to budú skutočne zažívať. Že budú cítiť, že im naozaj načúvate, venujete pozornosť ich radostiam, bolestiam alebo obyčajnému rozprávanie o tom, s kým sa v škôlke "ka" a s kým sa "neka".
Ak však budete ich problémy zľahčovať takým tým populárnym "Ale prosím ťa, to predsa nič nie je. Predsa nebudeš kvôli takej kravine plakať ...", je celkom dobre možné, že nabudúce, až sa im stane niečo, čo absolútne objektívne žiadna hlúposť nebude, už za vami neprídu.
Umenie skutočného načúvania je dobré "trénovať" už od bábätka. Je umenie rozlíšiť detský plač. Ako sa cítime, keď sa hnevá, je neisté, reve hladom, niečo ho bolí alebo si pripadá opustené? Pocit bezpečia súvisí s bezpodmienečným prijatím toho, čo sa práve s dieťaťom deje. Znamená to byť v pokoji aj s kričiacim dieťaťom v náručí, pri pokladni, s radou ľudí za sebou. Byť tam pre neho.
Je v poriadku, keď sa chalani bijú. Takéto zdrvé meranie síl v detstve okrem iného znamená, že sa chlapci naučia so svojou silou zaobchádzať. Nie je to len dokazovanie svojej sily. Je to aj uznanie sily toho druhého. Pochopenie, kedy sa končí a aké sú následky. Deti takto získajú veľmi cennú spätnú väzbu. U mamy potom nájdu upokojujúcu náruč.
Chlapci by sa mali biť medzi sebou a pre ich zdravý vývoj je tiež dobré občas sa kontrolovane stretnúť s otcom. Oteckovia majú nastavovať, čo je moc a čo je málo. Chlapec, ktorému jeho otecko umožní niekedy aj vyhrať, sa naučí vnímať pravidlá. Z pohľadu vývoja to obdobie skončí, oni si prejdú možnosťami divokých hier a bitiek, a naučia sa tak svoju silu zdravo používať.
Avšak pozor, s dievčatami sa chalani nebijú. Dievčatá sa nebijú vôbec. Dievčatká potrebujú podporiť celkom iné schopnosti, než je zaobchádzanie s fyzickou silou. Ale to už je iný príbeh. Keď sa chlapci takto neškodne naučia pravidlá boja, snáď nebudú svoju silu uplatňovať na dievčatách, až vyrastú. A ak budú dievčatá zdravo sebavedomé a všetci budeme vzájomne rešpektovať svoje hranice, bude môcť hashtag #MeToo upadnúť do zabudnutia. Deti sú vraj naša budúcnosť. Aká bude, záleží aj na nás.
A ak chcete nejaké odborné rady, nebráňte sa ani odborníkom, v každom väčšom meste, napríklad v Bratislave vám pomôžu nielen s výchovou vašich detí.
Zdroj: https://metoomvmt.org/
[ivi]