"Už mám pätnásť rokov!" Ideálna príležitosť pre pubertálne lásky. Mnohí rodičia panikária, matky začínajú u dcér uvažovať o preventívnej antikoncepcii. Už tak dosť zložité spolužitie s dospievajúcim naberá nových podôb. Vidíte v tom situáciu, ktorá sa odohráva u vás doma? Ešte nie? Nebojte sa, ono to príde.
Takzvané "prvé lásky" môžu deti prežívať napríklad už v škôlke. Ku skutočnému citovému vzplanutiu, navyše spojenému s väčšou či menšou sexuálnou túžbou, dochádza ale prvýkrát práve v puberte. Prvé skúsenosti s intímnym zblížením s príslušníkmi opačného pohlavia majú deti najčastejšie medzi trinástym a pätnástym rokom veku. Nie je tým mienený sexuálny styk - jedná sa o potrebu vzájomných dotykov, blízkosti, psychického súznenia.
Svoju úlohu zohráva aj to, že dospievajúci sa vyrovnávajú s množstvom fyziologických, hormonálnych a psychických zmien, čo vedie k hľadaniu vlastného sebavedomia, ale hocikedy aj k pocitom osamelosti a nepochopenie zo strany dospelých. O to viac sa upínajú k novo objaveným partnerským vzťahom, ktoré prežívajú často s fatálnym zaujatím a hĺbkou. Významným podnetom k nadväzovaniu prvých milostných vzťahov je tiež zvedavosť, túžba skúšať nové veci, získavať nové zážitky a poznávať nové aspekty medziľudských vzťahov.
Napriek tomu, že dnes mládež dospieva rýchlejšie a skôr, podľa dostupných štatistík sa veková hranica prvých sexuálnych skúseností neznižuje. Samozrejme to neplatí stopercentne a riziko otehotnenia trebárs v pätnástich je pre rodičov varujúce. Väčšina dnešných dievčat je ale dostatočne ovplyvnená osvetou, výchovou, má plány do budúcnosti a neženie sa do rizika, ktoré môže ovplyvniť celý ich budúci život. Ak majú pocit, že ich vzťah už graduje k sexu, nebráni sa antikoncepcii.
Z výskumu realizovaného tímom amerických psychológov a lekárov formou hĺbkových rozhovorov medzi tehotnými maloletými dievčatami a tými, ktoré si prišli nechať predpísať prvú antikoncepciu, vyplynuli niektoré zaujímavé závery. Väčšina dievčat so záujmom o antikoncepciu vykazovala väčšie sebavedomie, mala jasnejšie predstavy o svojom živote a bola samostatnejšia. Pochádzala tiež z relatívne bezproblémových rodín, kde sa im dostávalo primeranej miery starostlivosti aj dohľadu a vzťahy s rodičmi ani v období svojráznych pubertálnych nálad a výstrelkov nijako dramaticky neutrpeli.
Tento typ respondentiek mal tiež vyššiu tendenciu udržať si od vzťahu s prvým partnerom zdravo kritický odstup. Nie z hľadiska skutočnej zamilovanosti, ale skôr čo sa týka v tomto veku neprimeraného plánovania spoločnej budúcnosti a fatálneho významu pripisovanému vzťahu, a to aj na úkor ostatných sociálnych kontaktov. Naopak, u tých, ktoré nechtiac otehotneli, sa častejšie objavovali poruchy v rodinnom spolužití, zvýšená tendencia k závislosti a submisivite voči partnerovi alebo naivné a nezrelé predstavy o vzťahoch, zodpovednosti voči vlastnému životu a budúcnosti.
Je vcelku prirodzené, že práve v období, keď deti hľadajú maximálnu mieru samostatnosti a nové vzťahy (nielen milostné), rodičia podliehajú obavám. Niektorí pritom prepadnú tendencii svojho potomka nadmieru strážiť. Prehnaná úzkostlivosť a obmedzovanie dospievajúceho ale môže viesť k zhoršeniu vzťahov s rodičmi, k pocitom vzájomnej nedôvery, otvorenému vzdoru, alebo naopak poklesu sebavedomia a závislosti. Táto závislosť vyvolaná najprv príliš úzkostlivými (alebo tiež príliš dominantnými) rodičmi sa v budúcnosti môže prejaviť aj v podobe submisivity a závislosti na iných osobách, najčastejšie na partnerovi.
Nehovoriac o tom, že už naše praprababičky vedeli, že vo výsledku deti rovnako úplne neustrážime. Prehnane stráženie teenageri majú neraz o to väčšiu potrebu uniknúť, klamať (čo viacerým ide veľmi presvedčivo vrátane súvisiacej kamufláže a vzájomnej spolupráce), urobiť niečo naschvál a podvedome sa tak rodičom za nedostatok slobody pomstiť. Iste záleží na konkrétnom veku a okolnostiach. V trinástich štrnástich rokoch by ešte deti mali mať pevnejší režim.
Ak chcú prespať u kamaráta alebo kamarátky, mali by si rodičia byť istí, že to tak skutočne je. Postupne je namieste režim uvoľňovať, pokiaľ však potomkové správanie nie je spojené s rôznymi rizikami - napríklad že začne výraznejšie zanedbávať školu, pohybuje sa v nepríliš dôveryhodnej spoločnosti. Ak ale existuje elementárna dôvera, mali by sa rodičia zmieriť s tým, že sa im dcéra či syn zrazu nechcú úplne so všetkým zverovať, že chránia aj niektoré svoje vzťahy.
Ďalšia oblasť, v ktorej je príliš pozorné rodičovské oko skôr na škodu, je obliekanie a móda. Rozhodne sa neoplatí vyhovárať dospievajúcim zvolený štýl oblečenia len preto, že sa rodičom zdá nevkusný alebo vyzývavý. Raz sme súčasťou živočíšnej ríše a čiastočne stále podliehame jej princípom, takže k namyslenosti patrí aj predvádzanie sa a honosenie sa farebným perím. Jedinci, ktorí sa líšia vzhľadom, mávajú vo svorke, stáde alebo kŕdli podradné postavenie, pokiaľ nie sú dokonca vylúčení.
V puberte tieto aspekty hrajú obzvlášť výraznú úlohu. Vo svojej podstate ide o pripútanie pozornosti, avšak v rámci zvyklostí, ktoré daná skupina preferuje. Upozornenie na to, že vonkajší vzhľad by nemal byť kľúčovým kritériom uznania, je síce opodstatnené, ale máloktorý adolescent kvôli nemu zmení svoj štýl podľa "rodičovského gusta".
Či už prvá láska príde skôr, či neskôr, mala by byť spojená s dlhodobejším zázemím spoločnosti rovesníkov. Toto združovanie má svoj význam. V jeho rámci sa dospievajúci delia o svoje pocity, problémy, učia sa vciťovať sa do druhých, interpretovať ich postoje a zážitky a porovnávať ich s tými svojimi. Začínajú tiež rozlišovať vzťahy povrchné a hlboké, kamarátstvo, priateľstvo a zamilovanosť, skúšajú presadzovať svoje názory a konfrontovať ich s názormi druhých.
Pojem partia v tomto zmysle neznamená rizikový "pouličný gang", ale skupinu dospievajúcich, ktorí sa učia vzájomné pozorumenie, hierarchiu hodnôt a pomôcť jeden druhému. Aj keď sa to dospelým môže zdať prehnané (ak už zabudli na svoju vlastnú pubertu), nie je až tak odsúdeniahodné, keď sa dieťa namiesto prípravy na písomku rozbehne za kamarátkou, pretože jej je zrovna smutno alebo (z hľadiska dospelých príliš dramaticky) prežíva nejakú zdanlivo banálnu situáciu.
Práve faktor vzájomnej obetavosti a pomoci je potom základom pevných a hlbokých vzťahov, vďaka ktorým sa dotyční jednak učí sociálnemu správaniu, jednak to v nich posilňuje pocit potrebnosti a spolupatričnosti. Navyše tieto vzťahy pretrvávajú často po celý život a sú oporou aj vo chvíľach, keď napríklad zlyhávajú partnerské vzťahy. Pokiaľ z tohto prostredia vzídu aj prvé lásky, má to výhodu tiež v tom, že je vzťah zamilovaných zasadený do širšieho sociálneho kontextu, kde možno získať spätnej väzby a dvojica sa neuzatvára pred okolitým svetom.
Prvé lásky bývajú spojené s prílišnou hanblivosťou, zábranami, neschopnosťou druhého osloviť, obavami z odmietnutia, ktoré už tak dosť krehké ego dospievajúceho ťažko znáša. Opačným extrémom, hoci často vychádza z rovnakého zdroja, je agresivita, predvádzanie sa, snaha upútať pozornosť za každú cenu, skrývať pocity neistoty za vulgaritu a povrchnú suverenitu.
Aj tu je základom rodinná atmosféra, vzťahy, ochota baviť sa o konkrétnych prejavoch a reakciách. Chlapec, ktorého otec sa vždy správal k mamičke gentlemansky, má málokedy tendenciu ťahať dievča, ktoré sa mu páči, za vlasy a podrážať jej nohy. Rovnako tak dievča zvyknuté na trochu noblejsnejšie správanie sa nenechá tak ľahko ovplyvniť agresívnymi "samčími" útokmi. V prípadoch, keď dospievajúci trpia v nadväzovaní vzťahov pocitom neistoty a strachom z odmietnutia, funguje väčšinou najlepšie podpora kamarátov.
Aj rodičia ale môžu pomôcť, ak sú mladí ochotní s nimi túto tému otvoriť. Dokonca aj niekto tak nemožný ako otec alebo matka sa môže zavďačiť napríklad historkou zo svojho vlastného dospievania. Slovník a spôsoby sa mení, to najdôležitejšie ale platí stále - treba zobrať odvahu k prvému pokusu o zblíženie a nenechať sa odradiť tým, že to trebárs bude "potupné". Ako vnímať svoje šance, ako interpretovať správanie opačného pohlavia aj kamarátov?
Aj k tomu má rodič čo povedať, pokiaľ sa ale vyvaruje poučovaniu a autoritatívneho postoja. Dospievajúci by mal vedieť, že aj nevypočuté vzťahy môžu skončiť obohacujúcim priateľstvom - hoci napríklad z jednej strany spojeným s platonickú láskou - alebo aspoň vzájomným rešpektom. Aj to stojí za to.
Prvé partnerské neúspechy bývajú prežívané s nemenšou intenzitou než prvé vzplanutie. Nielen telo, ale aj psychika dospievajúceho prechádza búrlivým vývojom, spojeným s extrémnou citovosťou a citlivosťou voči tomu, čo považujú za podstatné. Zblíženie a pocitom spolupatričnosti prisudzujú obrovskú váhu a o to viac sa cítia zrazení a opustení, pokiaľ partner zlyhá. Horké chvíle potom prežívajú hlavne introvertný jedinci, ktorí majú menšiu schopnosť a šancu sklamanie kompenzovať inými kontaktmi a väzbami.
Logicky jednoduchšie to majú tí, ktorí si počiatočný smútok rýchlo pretransformujú do príbehu a zážitku, ktorý dokážu ventilovať, brať s nadhľadom, či ho dokonca s istou mierou teatrálnosti medzi rovesníkmi "predať". V každom prípade by aj v týchto situáciách mali rodičia postupovať s citom. Ponúknuť porozumenie, ale nevnucovať sa, ponechať dospievajúceho, aby sa oddával v ústraní svojmu smútku, ale povzbudzovať ho k rozptýleniu, nekomentovať "vinu" jedného či druhého, ale skôr vysvetľovať princípy takých vzťahov.
Hlavne celú záležitosť nezhoršovať, podľa situácie prípadne jemne zľahčiť fatálnost prvých lások (napríklad svojimi vlastnými spomienkami) a upozorniť na to, že ďalšie lásky bezpochby prídu a môžu byť hlbšie, krajšie a šťastnejšie.
Vy dospelí, či už naozaj viete, čo chcete, a stále ste toho pravého partnera alebo partnerku nestretli, vyskúšajte vedecký zoznamovací dotazník a partnerskú zhodu podľa zverokruhu.
[ivi]