Prečo sa obraciame k láske na uzdravenie našej zlomenej minulosti

Znie to úplne absurdne, myslieť si, že prvé vzťahy, ktoré máme ako deti, ovplyvňujú koho a ako milujeme o 20, 30 aj 40 rokov neskôr. Ale to je podstata teórie pripútaností. Všetci máme potreby. Niektoré z týchto potrieb zahŕňajú potrebu náklonnosti, lásky aj podpory.

Keď máme ako deti rodičov, ktorí z toho či onoho dôvodu nie sú schopní naplniť niektoré z týchto potrieb, dochádza k úzkosti a jedinec pravdepodobne vyrastie a bude mať neisté väzby so svojimi priateľmi a blízkymi. Existujú rôzne spôsoby, ako sa s touto úzkosťou z detstva vyrovnávame, ale jedným z najviac fascinujúcich spôsobov, ako to robíme, je výber romantických partnerov. Ak sú tieto romantické vzťahy iba replikou toho, ako sa k nám správali naša matka a otec, v podstate vyčerpáme obrovské množstvo úsilia, aby sme napravili vývojovú traumu z nášho detstva. A v niektorých prípadoch je láska jednoducho ďalší spôsob, ako upokojiť našu nevedomú potrebu vyliečiť našu minulosť.

Vedomé a nevedomé ja

Pre tých z nás, ktorí majú tendenciu byť neisto pripútaní, naše rozhodnutie v láske obvykle vykonáva naše podvedomie. Lipneme na tom, ako sa tento človek "cíti ako doma". Potom sú tu jedinci, ktorí sú neisto pripútaní, ale v dôsledku toho sa vo vzťahoch citovo sťahujú. Snažia sa udržať ľudí blízko seba, ale nie nutne natoľko blízko, aby boli emocionálne zraniteľní. Najviac frustrujúce, ale nie tak prekvapivé na tom všetkom je, že ľudia, ktorí sú neisto pripútaní, majú magickú tendenciu tiahnuť jeden k druhému. V záujme tohto príspevku možno lásku hrubo zjednodušiť na dve časti: city a činy. A niektorí z nás, ktorí sme neisto pripútaní, majú tendenciu zamilovať sa do partnerov jednoducho na základe pocitov, zatiaľ čo úplne ignorujú činy (alebo nečinnosť) svojich partnerov.

A používam slovo "ignorovať", pretože si ľudia často uvedomujú nedbalé správanie svojho spoločníka, ale skôr sa mylne domnievajú, že môžu tohto človeka zmeniť. Niektorí jedinci sú neisto pripútaní a v dôsledku toho sa zriedka otvárajú. Oceňujú sebestačnosť a boja sa odmietnutia natoľko, že často používajú obranný mechanizmus, keď nemajú očakávania. Tým, že ľudia nemajú očakávania, sa snažia zmierniť akékoľvek sklamanie, ktoré môže nastať, keď majú pocit, že ich niekto blízky sklamal. A tento obvykle nevedomý spôsob zvládania by nemal byť nutne považovaný za zlý. V určitom okamihu bol tento obranný mechanizmus emocionálnej prudérnosti a potláčania pocitov intimity kľúčový pre ich emocionálne prežitie počas detstva.

Zastaraný spôsob

Problém je v tom, že tento spôsob zvládania je zastaraný. Už to neslúži svojmu účelu a je skôr pravdepodobné, že ich intímne vzťahy nepoškodia. A niektorí jedinci potom bývajú voči svojim partnerom úzkostnejší.

Máme sklon mať taký strach z opustenia, že urobíme takmer čokoľvek, aby sme tomu zabránili. Sme precitlivení a tak zaujatí naším partnerom a jeho správaním, že akýkoľvek náznak skutočného alebo domnelého pocitu opustenia môže vyvolať epizódy úplnej hystérie. V zásade sa snažíme príliš tvrdo, a preto sa niekedy títo ľudia ohýbajú, aby dokázali svoju hodnotu svojim partnerom a snažili sa uspokojiť túto neúnavnú potrebu tvrdenia. Ľudia, ktorí sú úzkostliví, môžu mať pocit, že potrebujú byť neustále uisťovaní o láske svojho partnera, ale realita je taká, že ich potreba uistenia nebude nikdy uspokojená, pretože je pravdepodobne zakorenená v nezahojenej bolesti ich detstva.

Teória pripútanosti je fascinujúca, pretože odhaľuje, ako veľmi všetci len hľadáme druhú šancu – prekonanie, ak chcete odčiniť vzťahy našej minulosti a konečne dať veci do poriadku s nepozornými alebo emocionálne (niekedy fyzicky) násilnými rodičmi. A pretože technológia ešte nepokročila tam, kde sa môžeme teleportovať späť v čase a byť obhajcom, ktorého sme potrebovali, keď sme boli malým ovplyvniteľným uzlíčkom radosti, zúfalo hľadáme príležitosti na nápravu s našimi partnermi. Nejakým spôsobom, keby sme dokázali prinútiť nekonzistentného a emocionálne nedostupného partnera, aby sa zaviazal, potom by to konečne vyvrátilo predstavu, ktorú sme si vytvorili v detstve, že nie sme dostatočne milovaní alebo dobrí.

Naša vlastná hodnota

Úlohou je pochopiť, že to, ako sa k nám ostatní správajú, nevypovedá o našej vlastnej hodnote. Ale krásne na tom všetkom je, že pripútanosť a naša schopnosť milovať nie sú nekonečné. Rovnako ľahko, ako si vytvárame nezdravé vzťahy, sa môžeme týmto návykom odnaučiť a vytvárať zdravé a bezpečné vzťahy. Na rozdiel od toho, čo sa zobrazuje v médiách, v televízii a vo väčšine popových piesní, láska nemusí byť výkrikom bolesti alebo neopätovaná a nefunkčná romanca. Ale namiesto toho sa môžeme usilovať o niečo, čo v našich vzťahoch stelesňuje mier a emocionálnu zrelosť.

Vyvíjajúci sa mozog dieťaťa je ovplyvniteľný

Keď sa narodíme a až do veku 21 rokov, sa naše mozgy stále formujú. Od narodenia až do veku približne šesť rokov sa mozgové vlny dieťaťa podobajú vlnám človeka v hypnóze. Naše nežné, mladé mozgy sa dostávali do úplných základov toho, čo to je byť človekom: "Som dosť dorý? Budú ma ľudia milovať a starať sa o mňa? Nedokážem sa o seba postarať, čo mám robiť?"

Počas tej doby potrebuje vyvíjajúci sa mozog pokojné prostredie a atmosféru bezpodmienečnej lásky. Dieťa je odolné a dokáže prežiť nácvik nočníka, krik, keď uhryzne svoju sestru alebo keď nechce ísť do postele, pokiaľ sa to deje v pokojnom prostredí a v atmosfére podpory. A keď nie, rodičia uznajú, že urobili chybu a napravia ju.

Dospelí, ktorých potreby neboli uspokojené

Ale my, ktorí sa nemôžeme pustiť, sme ten zdravý rámec nedostali. Náš mozog uviazol v hľadaní toho upokojujúceho prostredia, ktoré sme v detstve potrebovali, aby sa náš emočný mozog vyvíjal správne, len dvojnásobne, pretože sme ho nedostali. Nemali sme dobu okúzlenia a údivu, ktorú všetci radi pozorujeme na deťoch, keď niekto vešia vianočné svetielka. Ako dospelí budujeme to, čo by uspokojilo potrebu dokonalého pokojného sveta. Malé deti nevedia nič o sexe. Stále si myslia, že opačné pohlavie je "fuj".

Nesplnené sny

Pokiaľ má mať niekto úspešný vzťah, je to preto, že sa vyliečil dosť na to, aby vo vzťahu jednal funkčne, s niekým, kto je vyliečený natoľko, aby urobil to isté. Úspech sa nedostavuje, pretože mali detstvo, v ktorom sa cítili hrozne a teraz sa snažia bojovať proti svetu, aby to pre nich bolo lepšie.

Čo je teória pripútaností?

Teória pripútania je definovaná ako "psychologický model, ktorý sa pokúša opísať dynamiku dlhodobých a krátkodobých medziľudských vzťahov". Nejde len o romantickú lásku, ale o všemožné ľudské putá. Teóriu pripútanosti pôvodne vyvinuli Mary Ainsworthová (1913-1999) a John Bowlby (1970-1999), dvaja psychoanalytici, ktorí sa pokúšali pochopiť úzkosť, ktorú často zažívajú deti, ktoré boli odlúčené od svojich rodičov. Títo výskumníci pozorovali, že dojčatá zašli až prekvapivo ďaleko, aby zabránili odlúčeniu od rodičov alebo aby znovu nadviazali kontakt s chýbajúcim rodičom.

Niektoré z týchto správaní zahŕňali plač, lipnutie alebo zbesilé hľadanie svojho opatrovateľa. Tiež predpokladali, že takéto akcie sú spoločné pre širokú škálu iných zvierat, a následne verili, že toto správanie môže slúžiť evolučnú funkciu. Na základe týchto údajov tvrdili, že toto správanie spojené s pripútanosťou bolo adaptívnymi reakciami na oddelenie s primárnou postavou pripútanosti – niekým, kto poskytuje podporu, ochranu a starostlivosť. Pretože sa dojčatá, rovnako ako ostatné cicavce, nedokážu sami kŕmiť, obliekať ani chrániť, sú odkázaní na starostlivosť a ochranu dospelých. Výsledkom je, že deti, ktoré sú schopné úspešne a dôsledne uspokojovať svoje potreby bez dosahu rodiča alebo opatrovateľa, budú pravdepodobnejšie prosperovať.

Hoci sa Ainsworth a Bowlby sústredili predovšetkým na pochopenie podstaty vzťahu dojčaťa a opatrovateľa, verili, že pripútanosť charakterizuje ľudskú skúsenosť od „kolísky až po hrob“. Iní bádatelia (ako Mikulincer a Shaver v roku 2007) začali skúmať svoje myšlienky v kontexte romantických vzťahov. Tu je táto téma naozaj fascinujúca...

Zistilo sa, že emocionálne puto, ktoré sa rozvíja medzi dospelými romantickými partnermi, je súčasťou rovnakého systému ranej väzby. Vzťah medzi dojčatami a opatrovateľmi a vzťah medzi dospelými romantickými partnermi v uspokojivých vzťahoch často zdieľajú nasledujúce rysy:

• obaja sa cítia bezpečne, keď je ten druhý nablízku a reaguje,
• obaja sa zapájajú do intímneho telesného kontaktu,
• obaja sa cítia neisto, keď je ten druhý nedostupný,
• obaja zdieľajú svoje obavy,
• obaja sa hrajú s črtmi tváre toho druhého a prejavujú vzájomnú fascináciu a zaujatie jedným druhým,
• obaja sa zapájajú do hovoru.

V skutočnosti si mnoho ľudí vytvára pripútanosť k niekomu, koho ako človeka nemajú radi. Áno, čítate správne. Hovorte o tom, že sa uspokojíte s menej ako skutočnou láskou. Je to preto, že je možné vytvoriť hlboké puto s niekým, kto je menej ako ideálny romantický partner – preto zostávame, keď je to v poriadku. To je dôvod, prečo sa uspokojíme s menej, než si prajeme, pokiaľ ide o romantické vzťahy. Romantické väzby sú navrhnuté tak, aby udržovali ľudí pohromade, pretože v priebehu ľudskej evolúcie mali ľudia, ktorí spolu ostali, jednoduchšie vychovávať potomstvo ako ľudia, ktorí sa schádzali iba za účelom sexu. Z teórie pripútaností tiež vieme, že existuje značné množstvo súhry medzi systémom pripútanosti a sexuálnym systémom.

Malo by to byť varovné znamenie, aby ste si dávali pozor, s kým máte opakovaný intímny kontakt, pretože si k tejto osobe pravdepodobne vytvoríte väzbu a potom bude opúšťanie zložité.

Skúste tích malých človiečikov namotivovať tak, aby sa dokázali so svojim životom poriadne a čo najlepšie pobiť. Veľa krúžkov na ich rozvoj nájdete v každom meste - v Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre.

[ivi]