Orthorexia: túžba po zdraví

Neustále myslíme na jedlo, a na to, aby sme jedli čo najkvalitnejšie bio potraviny. Bývame sami, pretože okolo seba nechceme mať ľudí, ktorí jedia tepelne upravené jedlo. Neuvedomujeme si, že je to strašné, že si ničíme zdravie. Spoznávate sa v tomto modeli?

Keď americký lekár Steve Bratman pred dvadsiatimi rokmi použil termín orthorexia nervosa (patologická posadnutosť zdravým stravovaním), pravdepodobne neočakával, že vzbudí taký záujem. Pôvodne chcel svojich klientov len upozorniť, že ich záujem o zdravú výživu sa vymyká norme. V jeho kazuistikách ale svojich klientov spoznalo mnoho iných terapeutov, dietológov a ďalších odborníkov. Záujmu o orthorexiu nahrávajú aj médiá, veď článkom v populárnych časopisoch a reklamách na "zdravé" potraviny a doplnky stravy sa takmer nedá vyhnúť.

A skúste sa navyše vyznať v často protichodných informáciách. Citlivejšie osoby môžu ľahko podľahnúť tlaku na stále sa meniaci zdravý štýl stravovania.

Kontrola predovšetkým

Hana: "Musím jesť čo najviac čisto, aj keď niekedy si dovolím trochu zhrešiť a zjem niečo nečisté. Vždy potom cítim hroznú vinu." U orthorektikov môžeme vymedziť dve skupiny - jedna sa zameriava na to, čo jesť (napríklad vyhľadávajú iba bio potraviny), druhá na to, čo je potrebné z jedálnička vyradiť (sacharidy, farbivá, živočíšne produkty). V mnohých prípadoch sú tieto dva procesy prepojené. Absolútna kontrola nad kvalitou prijímaného jedla môže pomáhať proti pocitom úzkosti zo straty kontroly nad ostatnými oblasťami života.

Postupne však práve potreba kontroly úzkosť zvyšuje - postihnutý objavuje ďalšie a ďalšie oblasti života, ktoré treba ovládnuť, a tým na seba kladie čoraz väčší tlak. Mnohí z nich trávia hodiny nákupom jedla a plánovaním jedálnička. Na večierkoch budú radšej hladovať, než by si výnimočne dali nezdravé jedlo a okolo stravovania si vytvárajú prepracované rituály, ktoré s obradnou starostlivosťou dodržiavajú.

Katka: "Jednoducho už som nechcela jesť ako predtým, tak, ako som to videla doma. Tak som sa vyhýbala éčkam, potom konzervačným látkam, aditívam. Ten zoznam bol stále dlhší a dlhší. Keď som bola niekedy nútená jesť v reštaurácii alebo u známych, druhý deň som hneď nasadila pôst, aby som sa očistila. Niekedy som pila hektolitre vody alebo detoxikačného čaju, alebo som spoliehala na klystíry."

Oproti iným jedálenským poruchám niektoré výskumy preukázali vyššiu prevalenciu orthorexie u mužov, častejšie s nižším vzdelaním. Orthorektici bývajú rigidni perfekcionisti, ktorí majú tendenciu popierať svoje pocity voči životnej realite. Naopak sa nebránia pocitom voči jedlu - bio je "dobré", priemyselne spracované je "zlé", po jedle z bielej múky sa cítia "previnilo" apod. Zisťovala sa prevalencia medzi umeleckými profesiami a objavil sa najvyšší výskyt orthorexie medzi opernými spevákmi a speváčkami, nasledovanými baletkami.

Tereza: "Na začiatku som vyradila spracované potraviny, rôzne chipsy, sušienky, sladkosti plné cukru a tuku. Cítila som sa dobre, dokonca som aj trochu schudla, tak som pridala ďalšie obmedzenia - žiadne mäso, ani ryby, jedla som v podstate surovú stravu a sem tam zeleninovú polievku. K tomu som každý deň dve hodiny behala. Čím viac potravín som vyradila, tým väčšiu úzkosť a stres som ohľadom jedla cítila."

Diskusia o orthorexii podnietila vlnu negatívnych kritikov voči alternatívnym spôsobom stravovania, ako je makrobiotika, vegánstvo alebo vegetariánstvo, pretože sú založené aj na vyradenie veľkých skupín potravín z jedálnička a vedú k výraznejšiemu zameraniu na jedlo a jeho zloženie. Zatiaľ čo napríklad vegetariánstvo je z veľkej miery vedené záujmom o zdravie, vegáni alebo vegetariáni si nezriedka (aj keď bez výnimiek) volia svoj životný štýl z filozofických, náboženských alebo humanitných dôvodov, nie zo strachu o svoje zdravie.

Výskumy vyvracajú alebo potvrdzujú súvislosť medzi orthorexiou a alternatívnym stravovaním zatiaľ chýajú. Rovnako tak nebola preukázaná súvislosť medzi výchovou v rodine a budúcim rozvojom orthorexie, ale je zrejmé, že rodičia s orthorektickými tendenciami môžu mať na svoje deti negatívny vplyv. Ak im umožňujú prístup len ku "správnym" potravinám, budujú v nich strach a rigidné vzorce správania. Orthorektické správanie jedného člena rodiny môže mať vplyv na všetkých ostatných.

Čo vlastne spoločnosť chce

Jana: "Neustále som prilepené k počítaču, knihám, všetko o jedle a zdravej výžive, diétach. Čítam si, ako ktoré potraviny škodia, vyradila som všetky biele jedy, ale stále to nie je dosť, je toho toľko, čo musím ešte prečítať. Je to ako droga. Manžel mi hovorí, že aby so mnou mohol vôbec porozprávať, musí si dohodnúť schôdzku."

Námietky sa týkajú aj toho, že zdravé stravovanie je vlastne žiaduce, a označiť ho za duševné ochorenie je v súčasnej spoločnosti bojujúce s obezitou a civilizačnými chorobami nezmyselné. Orthorektici zo svojej stravy eliminujú okrem iného umelé farbivá, príchute, pesticídy, kofeín, alkohol, cukor alebo soľ. Odporcovia termínu orthorexia namietajú, že všetky tieto látky majú preukázane negatívny vplyv na zdravie, a nevidia dôvod, prečo niekoho, kto sa im vyhýba, označovať za chorého.

Často však prehliadajú rozdiel medzi bežným záujem o zdravú stravu a jeho extrémnou podobou. Normálna miera záujmu o výživu je žiadúca, má pozitívny vplyv na zdravie a pritom nám dovoľuje zostať vo svojom jedálnom správaní flexibilní, nemyslieť na jedlo neustále a zapájať sa do sociálnych situácií zahŕňajúcich spoločné stolovanie. Pri orthorexii je záujem o zdravé jedlo obsedantný a založený na negatívnych motívoch. Porucha postupne ovplyvňuje všetky oblasti života, kvalita života sa pri nej paradoxne znižuje, pocit nadradenosti a rigidita len zvyšujú sociálnu izoláciu a okrem pocitov viny a sebanenávisti môže orthorexia viesť k podvýžive, alebo dokonca aj smrti.

Jej dopady sú teda úplne protichodné tomu, čo by sme očakávali od zdravého životného štýlu.

Ema: "Ku koncu už som sa vyhýbala skoro všetkému, nejedla som o moc viac než jablko a mandarínku, a napriek tomu som sa stále bála, že to je moc. Potom som skončila v nemocnici s podozrením na srdcový infarkt. Ešte stále nedokážem zjesť žiadne polotovary, čokoľvek mrazeného, nič, kde nepoznám kompletné zloženie. Ale už to nie je také zlé."

Balancovanie na hrane

Záujem o zdravie je dôležitý a v dnešnej spoločnosti by mal byť niečím samozrejmým. Súčasne je ale potrebné uvedomiť si, ako tenká je hranica medzi normou a nezdravou obsesiou. Nejasné vymedzenie orthorexie ústí aj v nejednotný prístup k liečbe. Podľa Bratmana, ktorý sám nepovažuje za potrebné označovať orthorexiu za novú diagnózu, je cesta k vyliečeniu otázkou troch krokov - klient si musí priznať, že má problém, identifikovať motiváciu, ktorá stojí za problémom, a potreby, ktoré mu orthorexia umožňuje saturovať, a postupne sa odpútať od pravidiel, aby sa stravovanie stalo flexibilné a neobsesívne.

Do jedálnička by sa mali znovu zaradiť potravinové skupiny, ktorých sa klient vzdal z obavy o svoje zdravie (tzv. fear foods, najčastejšie tuky a "biele jedy" - múka, mliečne výrobky, cukor a soľ). Zástancovia príbuznosti orthorexie s anorexiou nervosa odporúčajú na liečbu kognitívno-behaviorálnu terapiu, ktorá by mala klienta viesť k znovuobjaveniu pocitov hladu a chuti a s podporou terapeuta ho postupne vystavovať stresovým situáciám, ako je opätovné zavedenie niektorých potravín alebo jedenie s druhými ľuďmi či návšteva reštaurácie.

Rovnaká terapia je doporučovaná aj odborníkmi, ktorí považujú orthorexiu za formu OCD, odporúčajú však okrem terapie vedúcej klienta k náhľadu a k zvyšovaniu tolerancie voči úzkosti aj podpornú farmakoterapiu. V neposlednom rade aj naďalej rad odborníkov zastáva názor, že terapia nie je potrebná a že si orthorektik postupne sám uvedomí, že jeho správanie už nie je "zdravé". Rovnako ako v prípade liečby v spolupráci lekárov, terapeutov a tu aj odborníkov na výživu.

Je orthorexia svojbytná diagnóza?

Kladné odpovede nahráva súčasná diagnostika orthorexie objektívnym zhodnotením pozmeneného jedálneho správania a obsedantno-kompulzívneho správania. Prejavy orthorexie bývajú zaraďované pod diagnózu EDNOS (inak nešpecifikovanej jedálenskej poruchy) alebo stotožňované s mentálnou anorexiou. Obe poruchy majú niektoré zhodné znaky, zásadným rozdielom je anorexia zameraná na kvantitu jedla, zatiaľ čo orthorexia sa týka jeho kvality.

Orthorektik navyše nemáva skreslené vnímanie tela a nie je pre neho dôležité schudnúť, ale prijímať iba "dobré", "čisté" jedlá, ktoré v ňom nevyvolávajú pocity viny. Nadmerný záujem o správne stravovanie je pre neho cestou k zvýšeniu sebavedomia, dostanie sa zo strachu, pomáha mu v utváraniu identity aj hľadaniu spirituality. Jedlo získava oveľa vyššiu hodnotu, než aká mu patrí, stáva sa centrálnym bodom, ako by potraviny ovplyvňovali charakter a to, akým je kto človekom.

Iní odborníci zastávajú názor, že orthorexia je formou obsedantno-kompulzívnej poruchy, čomu môže nasvedčovať potreba neustálej kontroly, rigidné a ritualizované jedálenske stravovanie, zodpovedajúce kompulzivnému správaniu, aj nekončiacs preokupácis jedlom, ktorá je blízka obsesivným myšlienkam klientov s OCD. Oproti OCD, ktorú postihnutý vníma ako nepríjemnú, je ale orthorexia tzv. ego-syntónna. Orthorektik je sám so sebou spokojný, považuje sa za lepšieho než ostatní a nepriznáva si, že sa z jeho záujmu o zdravé jedlo stal problém.

Chce to vždy len premýšľať, než sa do niečoho pustíte, aby ste nejedli príliš zdravo. Ak si nebudete vedieť rady, navštívte odborníkov vo svojom okolí - v Bratislave, Nitre alebo Banskej Bystrici.

Zdroj: Bratman, S. (2000). Health food Junkies: Orthorexia Nervosa: Overcoming the obsession with healthful eating. New York: Broadway Books.

[ivi]