Život s pozitívnym nastavením mysle je jednoduchší, nech sme zdraví alebo chorí. Ale dávať jeho nedostatku za vinu vážnej choroby alebo hovoriť pacientom, že keď nebudú pozitívne myslieť, zle skončia, je nepresné, nevkusné a hlavne kontraproduktívne.
Predstava, že môžeme silou vôle a spôsobom myslenia ovplyvniť, či budeme zdraví, alebo sa vyliečime z ťažkej choroby, je tak lákavá, že hoci experimenty sú nepotvrdené, mnohí ich berú za pravdu. Ak to máte rovnako, nemáme v úmysle vám to vyvracať. Len ľuďom poslednú dobou začína vadiť, ako veľmi sa o vážnom ochorení hovorí ako o nejakom treste, ktorý človek dostal za to, že málo miluje sám seba, nepočúva svoje telo, zle je, veľmi pracuje... A uzdravenie sa až príliš často dáva do súvislosti so schopnosťou pozitívne myslieť.
To je totiž k chorým, a hlavne k tým, ktorí chorobe podľahli, strašne bezohľadné a nefér. Takou optikou vychádzajú z choroby ako lúzri, ktorí naozaj niekde zlyhali. Z čoho ide husia koža, už len keď to píšeme a vy čítate.
Keď človek ochorie, prvá otázka je väčšinou: Prečo? A pretože ľudská myseľ nechce počuť, že niektoré veci v živote sú úplne obyčajná smola, rýchlo pribehne s miliónom vysvetlení. Obviňovanie seba samých v nich býva na prvom mieste: pretože sa veľmi stresovalo v práci, pretože bola pred desiatimi rokmi na potrate (a teraz jej to príroda/karma vracia), pretože jedla veľa toho a málo tamtoho, pretože telo volalo o pozornosť a ona ho dosť nepočúvala.
Preto je prvá úloha začať s ľuďmi pracovať na tom, aby sa prestali obviňovať. To znamená začať s nimi hovoriť o rakovine nie ako o dôsledku nejakého správania či spôsobe myslenia, ale skrátka ako o chorobe. O nešťastnej záležitosti, ktorá málokedy dáva zmysel a v ktorej nie je vôbec nič, čo by vypovedalo o morálnych kvalitách človeka, o jeho vlastnostiach alebo o tom, ako úspešne či neúspešne ovládať svoje nastavenia a myslenia - čo nikto nedokáže na viac než pár malých percent.
Inými slovami, hoci naše správanie, prežívanie, myslenie hrá v živote úlohu, tvrdiť, že za chorobu si môžu ľudia sami, je bezohľadné a neúctivé. V takom poňatí totiž prestáva byť choroba chorobou, ale robí sa z nej "projekt", v ktorom sa zodpovednosť presúva len na pacienta a kde uzdravenie nie je záležitosťou šťastia a dispozícií, ale iba zásluh - ako pracovití, húževnatí, schopní (nestresovať sa, pozitívne myslieť) budeme.
Takéto premýšľanie je katastrofa pre každého, komu sa zviera žalúdok úzkosťami, obavami a teraz ešte stresom z toho, že ak sa chce uzdraviť, mal by rýchlo začať žiť nejako inak, povznešenejšie. Ale ako, keď má rakovinu a možno umrie?
Predstavte si, ako zložité je pre vás čokoľvek pre seba urobiť, keď máte deň, keď vám nie je zrovna do skoku. Potom aj rada, aby ste sa išli na desať minút prejsť, pôsobí, ako by po vás niekto chcel zložiť dve fúry uhlia. A teraz sa skúste vžiť do situácie, že máte ťažkú chorobu, ktorá vám ako kontrolka stále bliká v hlave, chodíte na všemožnú liečbu a prehliadky, nechávate si strkať nástroje do rôznych telesných otvorov, je vám fyzicky zle a nemáte chuť vôbec do ničoho.
A do tohto stavu na vás niekto vyrukuje s radami typu, nech si to tak neberiete, nestresujete sa, relaxujte, presuniete pozornosť na niečo príjemnejšieho... Zrejme budete mať chuť takého človeka prizabiť. Vyššie spomenuté rady akoby predpokladajú, že máte na výber, či na chorobu myslieť alebo nie, či sa stresovať alebo nie. Napriek tomu vás môže prekvapiť, koľko ľudí robí všetko pre to, aby boli za každých okolností pozitívní, hoci to tak napríklad necítia.
Keď by ste sa dnes citlivo spýtali nejakého pacienta s nádorom, prečo sa obviňuje, keď mu momentálne nie je moc dobre, asi by odpovedal, že má pocit, že si tým podpisuje ortieľ. Musí predsa zostať pozitívny, inak umrie. K už tak ťažkému bremenu choroby mu súčasná doba prihodila ešte ďalší balvan: snaž sa a buď šťastný, inak to zle dopadne. Čo je ale samozrejme totálne pritiahnuté za vlasy.
Oveľa viac pre seba človek urobí, keď toho vlastne veľmi robiť nebude, len si dovolí, aby jeho emócie a myšlienky odrážali svet okolo. To znamená, keď je mi zle, je přirozoené mať negatívne pocity a myšlienky, pretože to tak skrátka je. Čo je ale úplne zásadné, aby tieto myšlienky neboli toxické, nepožierali človeka dvadsaťštyri hodín denne. Asi sa zhodneme, že ak má človek sklon negovať, katastrofizovat a nikdy neprestať, všetko v živote je tak nejako horšie.
A keď máte rakovinu, tak je to horšie namiliontú. No áno, ale čo potom teda s tým?
Ľudská hlava je nastavená tak, že nedokáže myšlienky zastaviť, a vedome ich kontrolovať a ovplyvňovať vie len veľmi málo. Čo je teda tá dôležitá ingrediencia, ktorá ochráni človeka, aby sa s rakovinou v tele neprepadol do letargie a najhlbšej depresie? Predovšetkým nenechať sa rozkolísať ľútosťou, plačom alebo strachom, za ktoré má veľa ľudí tendenciu sa nenávidieť. Načo sa potom nenávidia za to, že musia zostať za každú cenu pozitívní.
Keď sa človek do strachov ponorí, napríklad v rámci terapie, a dá im konkrétne mená, je mu ľahšie. Aby sa jednoducho z bojím sa tejto zatratenej choroby stalo bojím sa čoho presne: Že umriem? Že sa nebude mať kto postarať o deti? Že mám síce svokru, ale tá ich bude kŕmiť nezdravými potravinami? Žiadna z tých obáv nie je zanedbateľná, ale keď ich človek rozoberie na súčiastky, nevyzerajú tak hrozivo.
Nechať chorého človeka zo svojho stavu vyhovoriť bez zbytočných komentárov je tiež ako-tak úspešná stratégia, ktorá zmenšuje komunikačnú priepasť medzi zdravými a chorými. "To bude dobré," hovoria väčšinou dobre mieniaci ľudia, keď chcú chorého povzbudiť. Ale len tí, ktorí sa dotkli smrti, vedia, že žiadna veta neznie tak neuveriteľne a prázdno.
Keď je to s negatívnymi myšlienkami veľmi zlé, navrhuje sa stratégia činnosti, kedy sa na chorobu nedá myslieť, pretože človek plne zamestná hlavu niečím iným. Na toto fungujú napríklad koníčky, v ktorých sa podľa svojho gusta snažíte naučiť niečo nové - skúsiť horolezectvo, korčuľovať, tancovať, skrátka robiť niečo, čomu v danej chvíli podľahnete. Potom ju logicky, čo len na chvíľku, nemôžete venovať chorobe.
Nemyslíte na ňu. Nemyslíte na to, že na ňu zase myslíte a nevymýšľajte, ako už na ňu teda konečne nemyslieť.
Závažné choroby však dokážu aj nakopnúť k zásadnému obratu v živote - k lepšiemu. Vedú až k akémusi precitnutiu: chorí opúšťajú, čo ich unavovalo, čo im škodilo, plnia si sny a dávne priania, nachádzajú naraz vnútornú silu a istotu, že sa budú za svoj život biť. Môže vám to prísť absurdné aj obdivuhodné. Je to veľké! Ako keby sa niečo v nich preskládalo, dalo im moc postaviť sa chorobe a vy ani neviete, kde berú silu ísť na ďalšiu "chemo", ožarovanie, konzultáciu o nepríjemných veciach.
Choroba, či už akokoľvek závažná, môže priniesť do života tiež upozornenie na to, čoho sa nám nedostáva. A často schádza zameranie sa na seba, na svoje potreby a starostlivosť o svoju pohodu. Sebaláska alebo tiež pozitívne sebectvo ako stále by malo trochu zakázaný nádych, byť sebec je predsa zlé. Avšak len do doby, než si uvedomíme, že na to, aby sme sa mohli starať o iné, musíme mať predovšetkým sami dosť síl.
Kým sebectvo je presadzovanie sa na úkor iných, sebaláska znamená nezabúdať na seba v súlade s okolím. Žiarivý úsmev je dôležitejší ako vyleštený kredenc. Starať sa o seba, nájsť si čas a dať sám sebe vysokú prioritu je dôležitý základ spokojnosti a pohody. Ako sa hovorí, s úsmevom ide všetko lepšie.
Nenechajte sa svojou chorobou zraziť na kolená a ak vám názory na vašu pozitivitu nie sú príjemné, povedzte to okoliu. Povedzte im, že zlé náhody sa dejú a vy ste si vedome ubližovať nechceli a ani ste si vedome neublížili. Pozitivita je dôležitá a krásna vec, ale nejde na ňu zhodiť všetko zlé, čo sa v našich životoch odohráva, a to by sme si mali uvedomiť a tiež sa podľa toho zariadiť.
Keď vás zastihne choroba aj napriek tomu, že ste boli veľmi pozitívnymi ľuďmi celý život, snažte sa dodržať tieto rady:
Točí sa okolo vašich negatívnych myšlienok tiež samota a nie žiadna choroba? Skúste sa s niekym zoznámiť a pozvite ho na rande!
[ivi]