Čo je pre vás tabu?

"Ja? Ja si budem robiť, čo budem chcieť." Reagujeme na výčitky, že sme niečo urobili tak, a nie inak. "Čo robím, je len moja vec."

Potom opačná situácia. Niekto iný nám hovorí to isté. Obyčajne pri hádke alebo počas výmeny názorov, keď sa mu snažíme povedať, že sa nám niečo nepáči. "Nikto mi nebude hovoriť, ako sa mám správať, ani ty nie. Budem robiť, čo chcem a kedy chcem. Nie som malé dieťa, tak sa so mnou nerozprávaj ako s dieťaťom." Častá reakcia znie: "Keď nie si malé dieťa, tak sa nechovaj ako malé dieťa. Nikto si nemôže robiť, čo chce. Ani ty nie." "Vážne? A kto to hovoril?" "Tak to jednoducho je. Vieš, ako by to vyzeralo, keby si každý robil, čo sa mu zachce?"

Ten, kto stojí mimo

Keby sa úplne každý a vo všetkých aspektoch života správal v danej spoločnosti tak, ako si práve zmyslí, vznikol by chaos a táto spoločnosť by sa rozpadla. Keď sa tak správa jedinec, má to pre neho dôsledky a tieto dôsledky vôbec nemusia byť malé. Nezapadne medzi ostatných, pretože ostatným prekáža, že nespolupracuje, bude mať opakované problémy v partnerských vzťahoch a s veľkou pravdepodobnosťou sa dostane na samý okraj spoločnosti.

Existuje síce názor, že spoločnosť nemôže byť nikdy úplne slobodná v prípade, že je zväzovanie vytváraním novodobých tabu, ale väčšina psychológov, sociológov, etológov, antropológov a ďalších vedcov z humanitných aj exaktných vied sa zhoduje na tom, že bez noriem, pravidiel a zákazov - či už písaných (formou zákona), alebo písaných - nemôže žiadna spoločnosť fungovať, pretože by sa jej členovia nikdy nedohodli na spolupráci a mohli by sa dokonca navzájom zlikvidovať.

Dôkazy hľadajú nielen v ľudských dejinách, ale aj vo zvieracej ríši, a predovšetkým u živočíšnych druhov, ktoré žijú vo svorkách, tlupách alebo spoločenstvách. Pravidlá a zákony svorky musia dodržiavať napríklad vlci, pretože keby to nerobili, neprežili by. Vlka, ktorý nespolupracuje, svorka vždy vyhostí. Zákazy, teda tabu, sa vyskytujú v každej poslečnosti od prírodných národov až po vyspelé civilizácie.

Nepokradneš, nezosmilníš

Tabu sprevádzajú ľudstvo od jeho počiatku. Pre Adama a Evu bolo tabu jablko, ako tabu sa dá označiť napríklad biblické Desatoro, ale do Európy slovo tabu prišlo až v druhej polovici 80. storočia, keď ho podľa prameňov priviezol moreplavec James Cook, ktorý sa vracal z ciest, počas ktorých navštívil aj Polynéziu.

Termín tabu skutočne pochádza z polynézskych jazykov a má dva hlavné významy. Prvý význam sa prekladá ako posvätný, druhý ako zakázaný, neprípustný, Zakázaný alebo aj nečistý. Tabu sa v súčasnosti najčastejšie definuje ako striktný sociálny zákaz niektorých z ľudských aktivít, ako tabu sa označuje napríklad aj téma, o ktorej sa v danej spoločnosti nehovorí, alebo výraz (väčšinou vulgárne slovo alebo nadávka), ktoré nie je slušné používať. Tabu sa delí na tie, ktoré sú v trestnom zákonníku a ich porušenie má za následok trest v podobe pokuty, podmienečného odsúdenia alebo väzenia (v niektorých krajinách aj trestu smrti) a na tie, ktoré ľudia prirodzene dodržiavajú.

Aj toto tabu vzniklo prirodzene v súvislosti s tým, ako sa vyvíjala konkrétna spoločnosť. Ich porušenie síce dotyčného nedostane do väzenia, ale má za následok napríklad trápenie a hanbu. Niektoré tabu platí pre celú kultúru, niektoré pre jej súčasť (tou môže byť napríklad jeden štát) a niektoré pre konkrétnu skupinu. To, čo je v jednej spoločnosti úplne tabu, v inej môže byť celkom normálne správanie. Napríklad skupina robotníkov bude mať v mnohých veciach iné pravidlá, než tím vedcov alebo ako spoločenská smotánka na audiencii u anglickej kráľovnej.

To, čo by u robotníkov vyvolalo smiech alebo si dokonca vyslúžilo uznanie, je v inej skupine naopak tabu, a ak sa poruší, vyvolá to pohoršenie, zahanbenie a rozpaky. To, čo je pre jeden pár bežné, je pre iných tabu. Ako zdôrazňujú sociológovia, žiadne tabu nie je všeobecné, ale niektoré, ako je napríklad kanibalizmus a incest, sú spoločné pre väčšinu spoločností. Tabu môžu vznikať z mnohých dôvodov a slúžiť mnohým dôležitým funkciám v spoločnosti. Často platí, aj keď už pôvodný dôvod vymizol, pretože normy a pravidlá zabezpečujú kontinuitu.

Aj napriek tomu sa tabu vyvíjajú a menia spolu s tým, ako sa mení a vyvíja spoločnosť. Niektoré zanikajú, iné vznikajú. Väčšinou ide o proces dlhodobý, tabu nevznikne zo dňa na deň a tiež sa nedá zo dňa na deň zrušiť. Aj keď sa napríklad zruší zákonom, môže trvať ešte mnoho rokov, dokonca celé desaťročia, ak niektoré tabu prestane vnímať aj celá spoločnosť ako niečo neprípustného. Príkladom môže byť manželstvo, prípadne registrované partnerstvo homosexuálnych párov.

Tam, kde ich zákon povoľuje, časť spoločnosti je im naklonená, ale časť ich považuje za niečo, čo je proti prírode a s čím zásadne nesúhlasí. Jeden z tých, ktorí sa zaslúžili o rozšírenie termínu tabu, bol Sigmund Freud. Ten tvrdil, že existujú len dve univerzálne tabu, a to otcovraždy a incest. Freud prišiel aj s termínom prirodzené tabu. Úlohou prirodzeného tabu je chrániť osoby a predmety, ktoré sú nejakým spôsobom výnimočné, a situácie, ktoré sa pokladajú za dôležité či posvätné.

Tomuto tabu podliehajú napríklad ženy a deti. Keď sa bolo treba brániť pred nepriateľmi alebo riešiť situáciu ako potopenie lode, požiar a podobne, ženy a deti sa zachraňovali ako prvé, a platí to dodnes.

Nepríjemné veci

Ste na návšteve u svojich dlhoročných priateľov a nezáväzne sa rozprávate. Poznáte sa dlho a zaujíma vás všetko. Aj klebety, ktoré sa k vám dostali z iných zdrojov. "Tak som počula, že máš milenku," obrátite sa na hostiteľa s úsmevom. "Všade sa o tom hovorí. Aká je v posteli?" Nie, tak by to vo väčšine prípadov naozaj nemohlo fungovať. Keby ste vyrukovali s podobnými otázkami, priatelia by vás už asi nikdy nepozvali, ak by vás rovno nevyhodili. Sú veci, o ktorých sa nehovorí, pretože sú nepísaným tabu.

Tabu sa stalo z toho dôvodu, aby ostatných neprivádzalo do rozpakov a nevystavovalo ich veľmi nepríjemným a trápnym situáciám. Aj keď viete, že hostiteľ má milenku, nepýtate sa ho na ňu. Rovnako tak nie na dieťa, ktoré kradne a ani počet orgazmov. Faux pas, samozrejme, môže vzniknúť, a to napríklad vtedy, keď vypijete viac, než znesiete. Potom ale následjuje to, o čom píšeme vyššie. Porušenie tabu tohto druhu so sebou nesie poníženie a hanbu a pravdepodobne sa budete musieť ospravedlniť.

Iná situácia nastáva, keď nie ste na formálnej návšteve s partnerom, ale len sa neformálne bavíte s kamarátkou. V takom prípade sa proti nepísaným pravidlám už neprehrešíte, keď sa jej spýtate na milenca alebo s ňou preberiete sexuálny život.

Tabu všetkých moderných spoločností je smrť. Aj napriek tomu, že denne čítame v novinách a počúvame v správach, kto, kedy, kde a ako zomrel, smrť sa do istej miery vylučuje. Tak, ako sa na návšteve nepýtame hostiteľa, či má milenku, chodíme opatrne aj okolo smrti, ak sa ho nejako týka. Buď čakáme až s tým príde sám, alebo volíme čo najmiernejšie a najopatrnejšie slová, aby sme sa ho nedotkli. O smrti nevieme hovoriť, pretože ju vytláčame a považujeme za niečo, čo si zaslúži šepot a smutné tváre.

Smrť je niečo, čoho sa bojíme a čo nás metie. Nevieme, ako reagovať na správu, že niekto zomrel a často sa cítime až trápne, keď nám niekto blízky oznámi takúto správu. V hlave nám okamžite naskočí: "Čo teraz? Čo mám povedať? Čo mám robiť?" Väčšina z nás zo strachu, aby sa nedopustila nejakého spoločenského prehrešku, povie: "Je mi to ľúto", pošle kondolenciu, kvetinu a vyčkáva, čo bude ďalej. Keď pozostalí začne hovoriť, pridáme sa, keď nie, mlčíme, pretože si myslíme, že si to ten druhý nepraje.

Všetko telesné

Jedným z tabu, ktoré nemáme spoločné so svojimi predkami ani so zvieratami, je telesný zápach. Telesný zápach je takzvané tabu civilizačné a stretávame sa s ním už v kultúrach, ktoré sa ako civilizácia označujú. Egypťania, starí Gréci, Arabi a ďalší zakrývali telesný zápach pomocou vonných mastí pripravovaných z kvetín a bylín, ale ako upozorňujú niektorí historici, so zánikom veľkých civilizácií a s príchodom kresťanstva zanikol aj kult tela. V súčasnej dobe sa telesný zápach považuje za spoločenský prehrešok, ktorý môže človeka doslova znemožniť.

Pokiaľ si ešte pred takými dvadsiatimi rokmi väčšina žien myslela, že správny muž by mal voňať potom, páchnuceho muža dnes preferuje len menšina. Väčšina dáva prednosť mužom umytým, ktorí používajú dezodorant a kolínsku. Telesné pachy sú spoločensky neprípustné, ale nie je vhodné o nich ani v spoločnosti hovoriť, rovnako ako o prirodzených potrebách tela všeobecne. Zatiaľ čo je celkom bežné a dokonca aj vhodné či žiaduce niekoho pochváliť, povedať mu, že dobre vyzerá, že má pekný účes, oblečenie alebo príjemnú vôňu, zmienka o nepríjemnom pachu vždy znamená vylúčenie, a to pre oboch - ako pre toho, kto na neho upozornil, tak pre toho, kto ťažko vonia.

Až budete pripravení si nájsť nového partnera, môžete to skúsiť napríklad cez online zoznamku, vďaka ktorej sa zoznámite rýchlo a pohodlne.

[ivi]