Pochvalou nič nepokazíte

Aj keď svoje deti milujeme a zniesli by sme im modré z neba, oni hnevajú, dokážu nás nevídane vytočiť napríklad aj tým, že nevie alebo nevedia niečo, čo už by dávno mali. Čo robiť a ako sa správať, aby sa to čo najskôr naučili?

Vo výchove a prístupe k deťom vôbec existujú dva protipóly: chvála versus kritika, ktorými výkon dieťaťa posudzujeme a oznamujeme, čo sa podarilo, alebo nepodarilo, a chválou, či kritikou sa dieťa snažíme viesť k lepším výkonom, čiže používame pozitívnu, alebo negatívnu motiváciu. Asi od nás nikto neočakáva, že keď dieťa babičke na pohľadnicu z prázdnin napíše "chytal som ryby", my ho za to odmeníme, na druhú stranu zvlášť v prípade, že na pohľadnicu pre babičku stojí tiež "a boli tam žaby" sa oprávnená kritika môže zvrtnúť na tému "ja stále hovorím, že z teba nič nebude", "po kom si tak tupý!", "čo v tej škole celý rok robíš?" a "takto v živote nič nedokážeš".

Čiže použitím absolutizmu typu "nikdy, nič, zakaždým, vždy" akosi vylučujeme možnosť, že mohlo ísť o stav prechodný alebo výnimočný, že možno dieťa jednoducho v prázdninovej rozlietanosti načmáral pohľadnicu a pravopisom sa nezaťažoval, a naznačujeme, že k zmene len tak nedôjde. A verte, že od dieťaťa, ktoré ste práve označili za beznádejného, ​​nenapraviteľného hlupáka nejskôr zmenu očakávať nemožno. Použili ste neprimeranú negatívnu motiváciu. Dôvodom vášho rozčuľovania je pritom paradoxne blaho dieťaťa: tým, že dáte najavo, ako veľmi je hlúpy a nedostatočný, ho nechcete zrážať, ale prinútiť k tomu sa v túžbe po pochvale začal viac snažiť a pracovať usilovnejšie, lepšie, a radostnejšie, skrátka chcete ho negatívnou kritikou motivovať.

Lenže hoci sú vaše úmysly čisté, ak to s kritikou preženiete, dosiahnete skôr opačného efektu. Pri často omieľanom kritizovaní "čo z teba bude" môže dieťa voči výčitkám úplne otupieť a zmeny nedosiahnete, a ak je navyše potomok ambiciózny, nadmerná, hoci dobre mienená kritika, môže byť kontraproduktívna "keď už nemôžem byť najlepší, budem aspoň najhorší."

Trocha empatie

Skúste sa vžiť do úlohy toho druhého, na chvíľu si predstaviť seba v jeho situácii. S deťmi je to pochopiteľne ťažšie, pretože ste v úlohe vychovávateľa, a ako vraveli naše babičky, "stromček treba ohýbať, kým je mladý", ale skúste si predstaviť, že sa vám napríklad niečo viackrát nepodarilo v práci. A že opakovane zbierate výhrady, bolo vám povedané, že to vyzerá, že zďaleka nie ste schopní podávať požadovaný výkon a že vám šéf zajtra znova povie: "Zase ste to zvorali, ale ja som to vedel...", "Takto vás rozhodne nepovýšim, s tým nepočítajte." a "Ste neschopný, nič vám nejde, budem vám musieť znížiť plat."

Sú aj takí snaživci, ktorí na základe úplného odmietnutia a poníženia sa začnú usilovne snažiť o zlepšenie, budú drieť osemnásť hodín denne, aby sa im dostalo šéfovej veľkomyseľnej pochvaly, ale drvivá väčšina normálnych ľudí sa naštve a začne uvažovať o zmene zamestnania ( "keď som teda tak neschopný, možno inde ocenia, v čom som schopný"). Lenže dieťa takúto možnosť nemá. Do školy chodiť musí, chybám sa nevyhne, a ak za ne žne neustálu kritiku a - hoci neúmyselne - ponižovanie, snažiť sa prestane.

Neznamená to, že by sme deti nemali kritizovať, ide v zásade o správne vyváženie, kedy by v praxi mali pozitívne motivácie, chválenie a pozitívne opatrenia (napríklad odmeny) výrazne prevyšovať opačný postoj. Dieťa nezíska pocit, že viac-menej všetko, čo robí, je zle a rodičia sú s ním permanentne nespokojní.

Nič sa nemá preháňať

Pochvaly, ocenenia a odmeny používame k tomu, aby sme v deťoch posilnili snahu na vykonávanie nejakej žiaducej činnosti alebo záujmu o ňu, robíme tak pre ich dobro. Lenže aj s dobre mienenou kritikou rovnako ako s dobre mienenou pochvalou je potrebné zaobchádzať ako s korením: opatrne a neprehnať to, strážiť si frekvenciu a intenzitu. Ak budeme dieťa chváliť príliš a za každú hlúposť, môže si na pochvalu alebo odmenu zvyknúť, stane sa pre nich jeho samozrejmým právom. Rovnako ako nie je dobré trestať deti za neúspechy, nie je ani príliš dobré odmeňovať ich za všetko, čo sa im podarí, spoľahlivý systém stabilných trestov a odmien funguje len dočasne.

Navyše prehnané chválenie a odmeňovanie môže vyvolať pochybnosti o jeho vlastných schopnostiach alebo o vašom duševnom zdraví: ak hlasno vychválíte desaťročného potomka za to, že si krásne zaviazal šnúrky, právom si pomyslí, že buď s ním, alebo s vami nie je niečo úplne v poriadku. Deti majú hŕbu prianí a túžob, a pretože ich máme radi, priania im niekedy plníme bez toho, aby sme dumali nad tým, či je to správne. Múdri a dôslední rodičia nákup darčekov a možnosť vytúžených činností neposkytujú len tak pre nič za nič, ale dávajú ich do súvislosti s dobrým správaním alebo ako odmenu za to, čo sa podarilo.

Je dôležité, aby sa dieťa na svoju odmenu dokázalo tešiť dlhšie obdobie, a ešte dôležitejšie, aby si uvedomilo, začo odmenu dostalo. Naučia sa nielen trpezlivosti, disciplíne, ale uvedomia si aj hodnoty a naučia sa vážiť samých seba - v ideálnom prípade by mal mať dobrý pocit zo seba väčšiu hodnotu než samotná odmena. Je to tak trochu niečo za niečo, ale prosté. "Dnes si bol celý deň naozaj dobrý a pomáhal si babičke, tak zájdeme na zmrzlinu" - toto oznámenie nesie jasné posolstvo: keď budeš dobrý a pomáhať, dostaneš odmenu.

Primeraným odmeňovaním a chválou by sa deti mali naučiť, že vhodné správanie je dobré preto, že je morálne a správne. Chvála a odmeňovanie je jedným zo spôsobov, ako dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu, ukázať mu obdiv a uznanie.

Plusy pozitívnej motivácie

Pozitívny prístup vo výchove znamená oceniť a rešpektovať snahu dieťaťa, aj keď napríklad neprináša okamžité výsledky, a zamerať sa na súčasnosť a budúcnosť bez toho, aby kvôli nášmu postoju dieťa stratilo nádej na zlepšenie:

• pozitívna motivácia funguje lepšie ako negatívna
• chválou dosiahnete lepšie výsledky ako kritikou
• adekvátna pochvala dieťaťu poskytuje pocit sebauplatnenie a vzbudzuje pocit úspechu
• slnečný optimizmus je vždy lepší ako chmurný pesimizmus

Sokrates, 390 rokov p. n. l .: "Dnešné deti milujú prepych, sú nevychované, pohŕdajú autoritami, nevážia si starších. Vo svojom dome nie sú služobníkmi, ale tyranmi. Odporujú rodičom a tyranizujú svojich učiteľov."

Ste autoritatívny, alebo liberálny rodič?

Výchova bola a je ovplyvňovaná kultúrnymi vplyvmi, historickými kulisami aj dobovými tendenciami a vyvíja sa väčšinou v špirále - od despotickej po benevolentné, a vždy bola poplatná tomu, v čom žijeme. Lenže zatiaľ čo skôr sa tradície výchovy odovzdávali z generácie na generáciu, dnes výchova viac podlieha trendom.

Autokratický spôsob

Dospelý sa nezaoberá želaniami a potrebami dieťaťa, poskytuje mu málo priestoru pre iniciatívu alebo samostatnosť, dieťaťu skôr hrozí a trestá ho. Deti pod taktovkou autokratickej autority bývajú napäté, dominantné alebo agresívne. Snažia sa upútať pozornosť, túžia po uznaní a pochvale.

Demokratický spôsob

Výchova nie je postavená na zákazoch a príkazoch, podporuje skôr iniciatívu dieťaťa, ktoré má možnosť podávať návrhy a pripomienky a dostáva priestor na sebavyjadrenie. Základom pre dieťa je vyváženosť, porozumenie a pocit bezpečia. Demokratický alebo "sociálne integračný spôsob výchovy" podporuje detské sebavedomie, pozitívny prístup k životu a vnímanie vlastných možností.

Liberálna výchova

Dospelý koordinuje dieťa málo alebo vôbec, nekladie priame požiadavky, "nediriguje ho", dieťa tak nie je konfrontované s hranicami alebo normami. Nie je jasné, kto určuje pravidlá, ktoré vznikajú náhodne a sú nezáväzné. Ak nejaké pravidlá vzniknú, rodičia na nich netrvajú, sami majú radi voľnosť a snažia sa ju dopriať aj svojim deťom. Dobré aj zlé (nežiaduce) správanie alebo prehrešky nechávajú bez povšimnutia.

Hyperaktívne deti

Starostlivosť o hyperaktívne dieťa musí byť komplexná. Mala by pozostávať tak z výchovných postupov, ako aj z nácvikov vhodného správania. Cez stále stúpajúci počet hyperaktívnych detí v populácii neprichádza moderná medicína so žiadnym konceptom, ktorý by mohol viesť k zlepšeniu. Detoxikácia nie je u hyperaktvních detí jednoduchou záležitosťou, a tak sa s ňou stretávame skôr ako s vedľajším príznakom pri poruchách imunity alebo iných zdravotných ťažkostiach, kvôli ktorým dávajú rodičia svoje deti k odborníkom.

Prvým faktorom, na ktorý sa musí pomýšľať, je intolerancia gluténu. Glutén, zvlášť ten pšeničný - gliadín, je nervový toxín, ktorý otvára cestu zo zažívacieho ústrojenstva mozgu pre ďalšie toxické látky, dráždiace nervový systém. Detoxikácia celiakia je pomerne obsiahla záležitosť a zaberie dosť času. Podobný dôsledok môžu mať u dieťaťa aj ďalšie, takzvané malabsorpčné syndrómy, predovšetkým laktózová intolerancia spôsobená absenciou enzýmu pre spracovanie mliečneho cukru - laktózy.

Toxíny v mozgu

Kvôli narušenému črevu a precitlivenej nervovej sústave dieťa úplne pravidelne reaguje na niektoré prídavné látky v potravinách, takzvané éčka. Najčastejšie to sú rôzne typy farbív, označované ako E102 až E112. Tieto farbivá sa nachádzajú v cukríkoch a iných cukrovinkách, preto by sa ich rodičia mali vyvarovať. Z hľadísk adetoxikácie môžu farbivo a iné prídavné látky zostávať v nervovom systéme a tento toxín sa musí uvoľniť. Tak dávajte pozor na to, prečo máte doma malého nezbedníka, či to nedokáže spravit aj len dobrý jedálniček.

Ak svoju rodinu, ani partnera ešte nemáte, je na čase sa ho vydať hľadať, napríklad práve na online zoznamku a vziať si na pomoc vedecký zoznamovací dotazník.

[ivi]