Krasokorčuliarka, hokejista alebo stereotypy na ľade

Korčuľovaním sa skvele odreagujete, plus spálite pár kalórií navyše, čo po vianočných hodoch nie je na škodu. Pobavíte sa a možno aj zoznámite s niekym milým a zaujímavým. Vo všetkých mestách sú dostupné verejné klziská, kde sa rekreační športovci dostatočne vybláznia.

Ľadová plocha býva zaplnená Šatanmi, Tatarmi a inými slávnymi hokejistami, ku ktorím vzhliadajú nielen chlapci a teenageri, ale ani ich oteckovia a dedovia nebývajú pozadu vo svojom snívaní. Naopak ženy a dievčatá sa na ľade snažia o ladné pohyby a podliehajú predstave, že ešte stihnú vyhrať majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní. Ľadové klzisko poskytuje priestor a čas pre sny, tie sa niekomu splnia a iný sa uspokojí s krátkou prechádzkou.

Výhľad do histórie

Ako všetko i korčuľovanie sa dlho vyvíjalo, čo si nie každý uvedomí, keď sa snaží dostatočne utiahnuť šnúrky korčúľ. Ľudia využívali zamrznuté vodné plochy k rýchlejšej preprave už nespočetné roky pred naším letopočtom. Prvé nálezy kostených korčulí v Škandinávii pravdepodobne pochádzajú z doby viac ako 1000 rokov pred rokom nula. Najstaršie kovové korčule vyrobili Kelti a sú k videniu v budapeštianskom múzeu.

Korčuľovanie sa stalo ľudovou zábavou zhruba v 13. storočí v Holandsku, známe sú obrazy dedinčanov kĺzajúci sa po zamrznutých kanáloch stále ešte na kostených korčuliach, pretože kovové neboli dostupné chudobným. Ale aj tak ešte v 17. storočí  jazdenie na ľade bolo vyhradené vyššej spoločnosti, napríklad Rudolf II. usporiadal maškarný bál na ľadovej ploche. V podstate išlo o ľadovú revue, ktorej aktérmi bola pozvaná aristokracia.

Prvé korčule so zúbkami (dnes krasokorčuliarske či dámske korčule) vymyslel slávny Ulrich Salchow, ktorý v roku 1909 predviedol slávnu otočku. Tá sa stala základom krasokorčuliarskeho umu.

Korčuľovať som sa naučila v tridsiatich

Pohybovať sa na ľade vie väčšina ľudí, ale sú aj takí, ktorí na nohy korčule nikdy neobuli. Žaneta z Nitry je živým dôkazom, že naučiť sa dá čokoľvek a v akomkoľvek veku. Do svojich tridsiatich rokov na korčuliach nikdy nestála a z ľadu mala rešpekt. Zároveň vždy túžila vedieť sa pohybovať ako všetci ostatní. "Keď som videla, ako si ľudia nesú korčule, bolo mi ľúto, že to nedokážem," rozpráva. Na Slovensku jej to ani neprišlo, pretože jej kamaráti išli korčuľovať len párkrát za zimu. Ku korčuľovaniu ju postrčil až dlhodobý pobyt v Škandinávii. "Korčuľovanie tam má iný rozmer, takmer každých dvadsať metrov narazíte na zamrznutú plochu, po ktorej sa preháňajú deti, dospelí aj starci na korčuliach," opisuje Žaneta svoje zážitky. Mrzelo ju, že to nevie a po týždni skučania si v bazáre kúpila korčule za desať Euro, v prepočte zhruba 250 korún. "Bola som nemotorná, kamaráti ma postrkovali a snažili sa mi vysvetliť, čo mám robiť," opisuje svoje prvé strasti. Asi za mesiac poctivého tréningu získala istotu a dnes už korčuľuje bez najmenších ťažkostí.

Príbeh Žanety inšpiruje k snahe naučiť sa nemožné. Všetci iste počuli, že kto sa v detstve nenaučí korčuľovať má v dospelosti smolu a ľadu by sa mal vyhýbať oblúkom. Krasokorčuliarka z Žanety asi nebude, ale splnila si sen, vie korčuľovať. Môže prekĺzavať medzi Šatanmi, Tatarmi či Hossovcami. Môže sa vo svojom ľadovom snívaní cítiť ako korčuliarka.

[paf]